Kategórie
Spoločenské

Nech žije cirkev. Ale – za svoje!

Predstavitelia cirkvi tvrdia, že pre štát by bola odluka peňažne nevýhodná. Je potom otázka, prečo sa vlastne tomu bránia. Keď 75 percent občanov SR je za odluku, a to aj väčšina kresťanských veriacich. Skutočnosť je taká, že občan SR, ktorý sa nevyžíva v biblickom náboženstve,  sa pre „vatikánsku zmluvu“ nemusí cítiť na Slovensku celkom slobodne. Pritom napríklad výhrada lekárov pri interrupciách nie je až taký veľký filozofický problém. Nakoniec, prečo by aj lekár, ktorý nie je kresťanom, nemal mať právo na výhradu svedomia? Z akej príčiny? Je to azda jediné uznávané presvedčenie?

Jednou z výhrad občana by mohol byť napríklad vatikánskou zmluvou dohodnutý počet kresťanských, presnejšie katolíckych sviatkov. Vychádza sa pritom z mylného presvedčenia, akoby kresťanstvo bolo nejakým všeobecne národným náboženstvom. Akoby to nebolo náboženstvo invázne, pričom násilnú  protiobčiansku podstatu zavádzania cirkevných zákonov stelesňuje sviatok Cyrila a Metoda. V podstate ani jeden štátny sviatok SR z duchovného okruhu nie je pôvodný – ani len pamätný deň (napríklad deň Letného Slnovratu, ktorý je už dlhší čas priznanou národnou črtou pobaltských, severských a ďalších štátov), ktorých zákonodarstvo na rozdiel od nášho neovládla agentúra Vatikánu. Premiér súčasnej slovenskej vlády tvrdí, v podstate nie inak ako ten minulý, že teraz na diskusiu o odluke cirkví od štátu nie je čas. Keď tak sledujeme dianie v posledných desaťročiach, nikdy na to nie je čas. V čase nežného prevratu to bola jedna z hlavných požiadaviek revolúcie – odluka. Dnes sa na to akoby zabudlo. Mnohí „demokrati“ sa ukázali ako klerikáli. A nemajú na občianske práva – no nemajú a nemajú na to čas.

Sochy z obce Krivany, kde sklad v sypanci zapálil neznámy páchateľ po kázni miestneho farára, ktorý tvrdil, že sú „pohanské“.
Vtláčanie náboženstva na školách

Náboženstvo je v školách. Biblické. Akože dobrovoľne.  Na dedinách sme zaznamenali nátlak na rodičov, ktorí prihlásili deti na etiku. „Zavolal si ma riaditeľ základnej školy, že či len kvôli nášmu dieťaťu majú zamestnávať etikárku. Robil na mňa nátlak. Tak sme dieťa prehlásili na náboženstvo.“ hovorí Hana z Oravského Podzámku. Nie je jediná, ktorej sa to stalom na dedinách jednoducho takéto tlaky v štátnych školách sú.

„Keď bola moja dcéra druháčka, šiel som pre ňu do školy v Kolíňanoch a zistil som, že nie je na etike ale na náboženstve. Keď som vošiel do triedy, farár práve druhákom vykrikoval, že všetci sú hriešni. Vzal som ju za ruku a odviedol domov.“  Takéto prípady nie sú z zriedkavé.  Na základných  školách učia farári nie o náboženstve, ale – rovno náboženstvo (a to – hlavne na dedinách ho  vnucujú aj deťom, ktorých rodiny o to nemajú záujem).  Nie na katolíckych, či iných kresťanských školách, ale aj na občianskych . Napríklad v pobaltských štátoch tiež v školách učia aj o kresťanstve, ale  učitelia a nie farári, a to na predmete o vyznaniach, vrámci ktorého učia aj o pôvodnom baltskom duchovne. Na Slovensku je toto pre mnohých nepredstaviteľné, ale z občianskeho hľadiska a aj z hľadiska vzdelávacieho je práve toto správne.  Základné školy majú samostatné učebnice náboženstva, ale iba kresťanské vysvetlenia sviatkov, ktoré majú spravidla pôvodné korene, dominuje aj v „nenáboženských“ učebniciach (aj v etike). Farári pritom robia nátlak na školy, aby nevyučovali o pôvodnej kultúre, alebo aby neuskutočňovali pôvodné kultúrne zvyky.

Útoky NA KÁZŇACH

Ako napríklad v oravskej obci Krivej, kde Barbora D. hovorí: „Farár kázal, že ako je to možné, že v základnej škole prebiehajú sviatky vítania jari, čo je vraj pohanský zvyk a zakazoval to“. V kostoloch, ktoré sú podporované zo všeobecných  daní občanov SR, prebiehali napríklad aj kázne proti oslave Letných Slnovratov. Zaujímavá je otázka, že prečo  by občania, ktorí napríklad majú radi oslavy Letného Slnovratu , museli platiť farárov a kostoly, ktorí a v ktorých proti nim prebiehajú nenávistné kázne. Napríklad keď po nenávistnej „protipohanskej“ kázni farára v Krivanoch podpálili ešte za života starešinu Lazoríka ním opatrovaný sklad dedinských sôch, vraj pohanských, obišli to štátne médiá a tiež ochrancovia ľudských práv s mlčaním (zachytila to v reportáži len tv JOJ s farárovým „zdôvodnením“ pohanskosti sôch, na čo poukázal v štvavej kázni). Podobne, ako poškodenie a nakoniec aj spílenie sôch slovanských božstiev v Kremnickej oblasti. Jednoducho – kresťanstvo si užíva výsady štátnej náboženskej ideológie a to nie je v súlade s právami občanmi s iným duchovným náhľadom, či ateistami. A títo občania, ako aj väčšina kresťanov, prepojenie štátu s cirkvou odmieta. Zástancovia výsostného postavenia cirkví vravia, že napríklad futbalové, či hokejové kluby sú tiež dotované štátom a aj tými občanmi, ktorých futbal a hokej nezaujíma. Nuž, ale futbalisti, či hokejisti nevedú proti inak zmýšľajúcim občanom kázne a nevnucujú im v dennom živote svoje hodnoty.

ZABETÓNOVANIE CIRKVI V ZÁKONE A MÉDIÁCH

Biblické  náboženstvo srší  vo vzdelávacích postupoch, je pretláčané v štátnych médiách a v konečnom dôsledku sa dostalo aj do právneho systému. Napríklad na Slovensku sa cirkev zabetónovala aj zákonom, podľa ktorého na registráciu duchovnej spoločnosti je už treba 50 000 podpísaných dospelých členov. Pre porovnanie – v takmer dvakrát početnejšom Česku na to stačí len  potrebných len 500 členov. Cirkev má jednoducho početné výrazné nadpráva. V štátnych médiách sa niektorí redaktori tvária, akoby Slovenská republika bola len pobočkou katolíckej cirkvi a pápeža označujú ako „svätého otca“. Napríklad pre niekoho „svätý otec“ môže byť Svarog, pre niekoho Boh, evanjelici či ateisti o svätom otcovi vôbec nehovoria a za svojho otca pápeža určite nepovažujú. Takéto označovanie môžu mnohí občania chápať ako urážku zo strany verejnoprávnych médií, ktoré by mali byť v súlade s občianskou spoločnosťou a právami všetkých občanov.

Preskúmanie ústavnosti Vatikánskej zmluvy, ktorá je údajne nevypovedateľná (to je už len čo? ) je na mieste. Jedna z otázok  znie, či Slovenská republika ako demokratický občiansky štát vôbec môže uzatvoriť takúto zmluvu s držiteľom moci štátu Vatikán, teda v podstate s  teokratickou, absolutistickou monarchiou, ktorej vedenie je súčasne vedením jednej z cirkví. A ak ju uzatvorila, či je takáto zmluva v súlade s politickým zriadením SR, a či aj musí byť takáto zmluva na večné veky v platnosti. Či je naozaj nenapadnuteľná a nevypovedateľná.

Keď sa snahy o odluku cirkvi od štátu označujú za niečo proticirkevné, tak to je zavádzajúce. Veď – nech si cirkev žije. Ale – nech nevyužíva svoje výsostné postavenie na úkor tých, ktorí jednoducho jej názory z rôznych dôvodov nezdieľajú. A – ktorých záujmy cirkevní predstavitelia potláčajú. Veď nech si cirkev žije. Ale – prečo nie zo svojho?

Ak sa Vám páčia naše články a chcete podporiť našu činnosť, môžete prispieť jednorázovým darom, alebo trvalým príkazom tuto:  CHCEM PODPORIŤ

Jedna odpoveď na “Nech žije cirkev. Ale – za svoje!”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *