Článok „Dary vedomeckého tábora“ od Svorada je nanajvýš časový, lebo o týždeň sa nám začína ďalší diel – tohtoročný vedomecký tábor. Zaraďujeme doň aj také mňamky, ako prírodnú potnú chyžu a cez pahrebu cesta. Napriek jednoznačne jedinečnému obsahu, ktorý nemožno nahradiť internetom, je ľudová cena – za deň 27,8 E so stravou a strechou nad hlavou. A k vedomeckému výcviku aj vychytávky v oddychu a remeslách – kutie a výroba píšťaly pre tých, ktorí chcú niečo navyše. Ešte je možné sa prihlásiť. Čo píše o minuloročnom sústredení Svorad?
Pisateľ Rodná Cesta zaradil tento príspevok do Cesta koncovky, Ohlasy, Príbehy, Vedomectvo
Kráčam pomaly hore lesom na Medzu. V polovici zastanem, oddychujem. Poslednou dobou mám zdravie trošku vratké. Stále ešte kašlem, ľahko prechladnem, nevládzem. Prišiel som sa zotaviť, oddýchnuť si, dačo sa naučiť, s niekým sa lepšie spoznať.
Teraz sa usmievam. Očakávaní som mal tak za jeden pohár – po týždni som odchádzal výdatne pooblievaný živou vodou, prežiarený blčiacim ohňom.
Na vedomeckom tábore sú každodenné hovory a popri nich maľovanie, čiaranie, cvičenie ruky, no aj iné činnosti.
Tábor začal v duchu prípravnej práce. Mám to rád, začleniť sa týmto spôsobom. Pridať ruku, spoločne upratať, vyladiť priestor. Pomáha mi to cítiť sa plne súčasťou, uvoľniť sa. Pripomenuli sme si kruhové svätyne – rondely, pri ktorých sa predpokladá, že vznikli ako obradná práca, sceľujúca široké spoločenstvo.
Doby ako budíček, vykresanie ohňa, ranné dojenie, poklusom cez lesík na rozcvičku… Divotance, živly, koncová píšťala. Práve koncovka ma dovtedy od vedomeckého tábora odrádzala – nešlo mi to, nevedel som ako, nepočul som, bál som sa fúknuť mimo. Drali sa von pocity ako úzkosť, previnilosť, hanba pred kruhom, že to kazím. Konečne som to chytil za správny koniec. Úzkosť som rozdýchal a pomohli mi spisy Cesta koncovky, ktoré Žiarislav nechal na stole. Malými krôčkami, odvtedy skoro každý deň – rozjímanie s píšťaľou ma teší a podporuje.
Keď sa jedna činnosť strieda s druhou, od podstaty odlišnou, pozornosť neklesá, aj činnosť je oddychom. Hovory o vedomectve, dejinách a obradoch sa striedajú s ručnou tvorivou prácou. Vyrábali sme si vydymovacie misky, lyžičky, dokončil som si šípy, vŕtali sme píšťaly, napínali jelenie kože na rámy – raz z nich budú bubny.
Veľkým darom bola potná chyža. Žeravé kamene, v tme, v piesňach a modlitbách. Tu nemá zmysel viac slov. Veľmi dúfam, že sa čoskoro zapakuje.
Už roky som mal prianie pochopiť učenie štyroch živlov. Stále som tomu rozumel len povrchne, človek počuje, prečíta si, dáva to zmysel, ale… Prišlo to ako silný silný zážitok. Strhlo ma to do mútnej krajnej precitlivenej a vzťahovačnej vody. Vytiahlo ma čaro opačného – vetrík, nadhľad, vtip. Hľadím na svargu namaľovanú počas hovorov – vnútri sa smejem a plačem zároveň. V tú noc sa moje vnútro preklopilo do ohňa, prebdel som ju. Vo svetle toho splnu som mnohé uzrel jasnejšie.
Ďalší deň bol tichý – rozjímavý. Moje vedomie sa zmenilo – pripadám si ráno ako malý chlapec. Kefujem koníka. Točím nebožiecom. Postupne vnútorne rastiem. Pomaly sa nadychujem a vydychujem. Derú sa von pocity aj slzy.
Poslednú noc býva záverečná slávnosť – taká, akú si ju spravíme. Začína to pomaly, trvá nám to, kým sa živa vybudí. Búrka sa okolo nás točí. Blesky udierajú a nocou sa dejú obrady. Nech sme zdraví! Vitaj vo veľkom kruhu! Nech naplní sa meno bytosti! Nech je z neho riadny chlap! Chvála divom, držali nám stranu!
Domov odchádzam a cítim sa zdravý ako dávno nie. Od potoka hore som pred koncom tábora vybehol na jeden raz. Očistený, posilnený, preliečený. Pevne na ceste. Je veľa práce ešte predo mnou, ale už mám chuť.
S odstupom sa mi znova vracia slabosť, avšak už v menšej miere. Teraz viem, že keď vybudím živu a robím veci, ktoré sa z duše pýtajú, vtedy sila prichádza.
Chvála za vedomecký tábor.
Autor svedectva: Svorad