Z hudobného zápisníka.
Prvý bubienok dostal človek v predškolskom veku. A k tomu detské husličky s dvoma strunami, ma ktoré sa dalo hrať len tak, akože. Kto by to bol povedal, že raz sa k týmto nástrojom vráti.
Keď mal človek 16 rokov a mali sme za sebou rok a pol hrania, na poslednom koncerte človeka zaregistrovali „chlapci z ŠTB“, za protištátne slová, ako to povedal otec. Bola z toho rodinná hádka, mama sa zastávala svojho syna, ale skutočnosť bola taká, že sme nemali už kde hrať, a tak sme cvičili v garáži. Tam hral na svojej gitare, ale tam bola odložená aj bicia súprava. Človek si ju občas rozložil a cvičil. Tam aj zaúčal Bugiho, ktorý neskôr založil skupinu Čo koho do toho. Sám hral na gitaru, na basgitaru a aj na bicie, kým nás nenahlásili policajtom nejakí obyvatelia sídliska a už bolo aj po garáži. Ale občas si na bubny ešte zahral v skupine na dedine, kde hral na gitaru bratanec Miloš. Inak – písanie hudby smerovalo do zásuvky.
Po prevrate sa všetko uvoľnilo, tak človek nevedel, čo skôr. Potajomky skúmal – ešte za socializmu – dejiny u profesora Goleňu, ktorý mal tajné knihy a so záujmom o spoločenské dianie začal písať. Neustále pritom skúmal duchovná, predstavoval si, aké by to bolo, keby sa podarilo obnoviť prírodnú duchovnú kultúru. Počas tuliek v lese, kde aj prespával, sa podarilo v polome nájsť dutý smrek. Odpílil z neho bubon, natiahol vyhodenú teľaciu kožu a prvý bubon bol na svete. Hral na ňom ponuré i husté tepy.
V Dome zahraničných Slovákov v Bratislave s Marcelom Mihálikom sme vymysleli podujatie Slovenský panteón. Začali sme Dobšinského dielom, bolo to také filozoficko-hudobné pásmo a človek tam okrem hovorenia hral na ten bubon, občas aj na píšťalu a Igor Jančár hral na gitaru. Mali sme ľudové , vyšívané košele, čo vtedy ešte mimo festivalov ľudových hudieb nik nenosil. V tej dobe už hral človek aj na šesťdierovú píšťalu kúpenú z trhu a začal vyrábať koncovky, píšťaly a fujarky. Predstavoval si hudbu hranú na prírodných nástrojoch a dával dokopy skupinu zloženú z mladých ľudí, zväčša študentov. Zásobil ich píšťalami a na bubny spravil výrobné sústredenie. Stačilo prechodiť Malé Karpaty a v polomoch zo zvyškov dreva, ktoré tam nechali drevorubači, vybrať najkrajšie duté stromy, zohnať hovädzie kože a urobiť za jednu koncotýždňovku s chlapcami množstvo bubnov.
V tej dobe už bežala „Afrika“, teda tie zvoncové bubny lievikového tvaru, ako ich poznáme i dnes. Zväčša ich volajú „Džembe“. Inak takétu bubny sa u nás, v strednej Európe, používali už v dobe bronzovej, našli sa hlinené. Tak to bolo to, čo človek nechcel. Z duchovného i z hudobného dôvodu. Jednak to už bola komercia a nemalo to nič spoločné s našou vlastnou hudbu. A druhá vec – džembe majú šialené alikvóty a v podstate sa s nimi nedá hrať ladná hudba. Každý valec, či je to píšťala, fujara, alebo bubon, aký sa používa napríklad v rockovej hudbe, má ladné súbežné tóny, teda – alikvóty. Bubon má totiž tiež tóny. Jeden je hlavný tón, ktorý znie najsilnejšie, a za ním je skrytý tón zvaný „dominanta“ (človek ho volá samozrejme po slovensky, „výrazný“. Je to piaty tón od „základného“, teda – „tóniky“. Bežný človek to nepočuje, ale tieto dva tóny vždy ladia, ak teda ide o bubon valcového tvaru, hoci aj zúženého, ale plynule. Pri píšťale, či bubne náhle zúženom, vznikajú šialené súzvuky (alikvoty), ktoré neladia. A to podprahovo mnohí cítia, že džembe môže hrať s iným džembe, ale keď hra s ladným (melodickým) nástrojom, tak to nie je ladné. Dokonca aj také hudby, ako sú metalové, používajú len valcové bubny. V Indii sa s ladnou hrou píšťaly používajú sudové bubny, čo tiež vytvára ladné súzvuky. Ale naše obchody boli už plné džembe a to sa naozaj nehodilo. Niektorí hudobníci takéto bubny používajú aj v sprievode ladných nástrojov, ale to skôr z núdze. Keď chcete najať bubeníka, hoci aj prírodného, nečakáte, že si sám vyrobí bubon z dutého stromu. Ale Člo to od seba samozrejme očakával.
A tak si človek takéto bubny samozrejme vyrábal. A spájal ich s píšťalami a fujarami Taká bola hudba z obdobia prvých krokov obrody nášho ducha. Jednoducho – prírodný duchovný si nevyrobí prírodným spôsobom v lese gitaru, klavír ani saxofón. Ani by na to nezahral pri ohni počas obradu dávne nápevy, to nejde k sebe. Píšťaly a fujary sme ešte na Slovensku mali, ale bubny už nie. Tak človek pátral, roky. Zvyškový pôvodný bubon našiel na ozembuchu, dokonca na západnom Slovensku, niektorí už namiesto bubienka tam dávali plechovku a búchali po údere ozembuchom druhú dobu paličkou na ten bubienok alebo – už častejšie – len plechovku. Písomné zmienky o bubnoch našiel v slovenských ľudových piesňach. V Kollárovej obrovskej zbierke piesní bola slnovratová pieseň, v ktorej sa spievalo, aby (niekto) hral na bubon. Človek si predstavoval čarovnú bubnovú hudbu na oslavách Letného Slnovratu, ako ich opisoval okolo Brezna Dobšinský, a predstavoval si tú hudbu aj s bubnami, keďže obradové ozembuchy sa hodia skôr do dediny na obrad fašiangov alebo zimného Slnovratu.
Na bubon teda hral prstami a tepy odvodil zo slovenskej obradovej hudby, z dupákov, z odzemkov atď. Na vedomecké večery do Bratislavy na Vajnorskú a do Trnavy do Káčka chodil aj Riško , teda Dobyrad a ten sa skvele zhostil hry na bubon prstami. Takto bola zastúpená v Bytostiach bubenícka zložka a k tomu boli len spevy, píšťaly a fujary. Prvé vystúpenie sme mali vo Vrtanove na Hudobnej jeseni v roku 1998.
V tej dobe si človek požičal od Bohdana husle a začal sa na nich učiť hrať. To znamenalo, že hudba sa začala rozvíjať aj do slákov a viac sa podobala na súčasný slovenský folklór, aj keď sme hrali hlavne svoje novodrevné piesne. Človek stále vyrábal bubny a to aj veľké, na ktoré sa hralo palicami. Z malých Karpát doviezol na streche požičaného auta velikánsky dutý peň, ktorý odrezal zo spadnutého topoľa. Mal krásne hrče, doteraz je v spoločenskom prístrešku. Bolo ho treba vypáliť a tak ho s Bohušom, ktorý sa pridal od skautov, odniesol z bytovky na trnavské smetisko. Tam ho človek zapálil, aby vyhorela kostrbatá dutina. Bol to bubon vysoký meter a pol a teda bolo dôležité, aby stena bola tenká. Bolo práve po daždi. Boli tam mláky a tak človek nazbieral do vedierka vodu na zahasenie. Ten dutý strom mal ale vo vnútri veľa práchnivého dreva a to vzplanulo ako obrovská pochodeň do výšky snáď 2 – 3 metre. Na to mal človek prichystanú surovú, mokrú kravskú kožu a tou sme ten bubon prikrývali, aby sme zastavili oheň. Po odkrytí ale znova a znova vzplanul do výšky. Nakoniec človek ten bubon zvalil a dookola ho vypolieval blatnou vodou. To pomohlo. Na ten bubon hral vo vedomeckom stredisku na Jeruzalemskej ulici v Trnave, kde chodili ľudia – aj na hudobné vystúpenia, často rovno zo susedného Hrubého kostola. Keďže bubon bol privysoký, človek naňho hral tak, že sa postavil na stoličky a oprel sa o obločný výklenok. Bolo to riadne dunenie, hneď na začiatku podujatia, ktoré predelilo bežný deň od čarovného.
Ten bubon ešte dokončieval tak, že ho vylieval voskom zmiešaným s olejom, zvnútra. Nahrieval ho na plechovke na sviečke. Bola to ale dosť horľavá zmes. Keď to huklo, oheň a dym voľakto zahlásil. Za dve minúty to človek zahasil, ale to už húkalo hasičské auto. Inak nič zvláštne sa už v ten deň nestalo.
Človeku sa už v meste diali samé divné veci. Keď sa odsťahoval do lesa, sa mu uľavilo. To už mal dreva po ruke dosť a zaúčal do výroby bubnov dobov aj ďalších. Bubny z dutých stromov nazval ako „doby“ ,,podľa starého karpatského názvu, ktorý sa používa od Srbska po Poľsko. Hral na bubny aj palicami, hlavne na väčšie, snažil sa dosiahnuť zvukovú pestrosť. Na to, aby hral súčasne basový aj výškový bubon a aby to bolo pestré, bolo treba spraviť súpravu. A tak ju vyrobil. Získal vyhodené kože nielen hovädzie, ale aj z koňa a jelenie. A tak len dlabal a dlabal, hútal a hútal. Na plnšiu bubenícku hru bolo treba tak troch bubeníkov. Ale keď si spravil súpravu, zistil, že na nahrávanie stačí jeden šikovný bubeník.
Žiadny bubeník však nechcel hrať na prírodnú biciu súpravu. Bol to pre nich zložité. Nebolo to v predaji a teda do toho nik nešiel. Nebolo to také jednoduché, ako hrať na zavedené bicie.
Človek riešil dve veci. Prvou boli výšky, ktoré výrazne počuť cez všetky kmitočty a preto bubeníci používajú takzvanú „hajdku“, teda dvojitý nášľapný činel, pôvodom z armádnej hudby, kde činely nahradili dávnejšie údery po barbarských štítoch. Lenže – vyrobiť si činel a ešte k tomu hajdku, teda dvojitý – bolo nemysliteľné . Vtedy človek ešte nemal kováčsku vyhňu a ani mu to nepasovalo. V slovenskej ľudovej hudbe v starých „pohanských“ koledách túto úlohu zohrával oplieškovaný ozembuch.
A tak človek jednoducho vzal ozembuch, priviazal ho remencami na bubnový „kotol“ a búchal naň tisovou paličkou – po plieškoch, ktoré boli na vrchu ozembucha. Takto dosiahol tepové (perkusné) výšky, ktorými čiastočne nahradil kožené, drevené a plieškové hrkadlá. A teda namiesto hrkadlového hudobníka stačila jedna ruka na prírodnej bicej súprave. Iný spôsob bol – pripevniť pliešky na bubenícku paličku, tiež na ňu priviazať koženú hrkálku s kamienkami. To bolo tiež dobré, ale nevýhoda bola, že hrkanie sa ozýva až zlomok sekundy po údere palice na bubon a toto sotva badateľné oneskorenie človeka a vlastne aj zvukára to pri rýchlejšom tepe rušilo. A tak radšej udieral paličkou priamo na pliešky natiahnuté na drôtoch.
Ďalšia vec, s ktorou sa bolo treba na prírdnej bicej súprave vysporiadať, boli chýbajúce výšky na tepáku, teda na „rytmičáku“ – bubne, ktorý hrá hlavne protitep (protirytmus). Na ozembuchu je to práve palička v pravej ruke. No a keď teda človek nemal použiť ozvučenú paličku s plieškami, tak bolo treba kovové hrkadlá pripevniť rovno na bubon. Vyriešil to retiazkami prevlečenými cez kovovéuchytky. Retiazkovú zvučnicu ale nepripevnil zdola, ale zhora na boky bubna s koženou blanou. A tepák bol na svete. Určite je nahratý v posledných dvoch chystaných doskách (Chvála Slnko, V jednom kole.
Ako teda hral človek pravou rukou „osmičky“ na ozembuchové pliešky a ľavou na retiazkami ozvučený tepové bubon z dutej vŕby, k dobru slúžilo niekoľko bubnových „kotlov“ pre prípad dunivejších slôh, či prechodov. Súčasne búchal nohou cez šľapku do kopacieho basového bubna, takže si zabezpečil aj basy. A zrazu z toho bola plnohodnotná bicia súprava. Nehodia sa k tomu nové činely s trieštivým svetlým zvukom. Ale Milan zvukár človeku podaroval starý mosadzný činel z nejakých sedemdesiatych či osemdesiatych rokov. A ešte zaujímavo znejú aj zavesené fujarové vrtáky, ktoré držia tón dlho po údere.
Takto teda nahráva aj dnes – niektoré bubny len dvoma rukami , prstami alebo palicami na bubna a „kotly“ , ale niektoré piesne na prírodnú biciu súpravu. Na kopák hráva aj koncerty popri hre na husle a gitaru, vlastne súčasne s tou hrou a spevom. Dôvod je pôvodne ten istý, prečo si bubny nahráva spravidla sám. Náš bubeník býva v Bratislave. Takže je veľmi náročné nacvičovať nové skladby s celou skupinou. So sebou sa človek dohodne veľmi rýchlo, spraví to, čo treba a ide sa na ďalší nástroj.
Ako vzniká pieseň a ako sa nahráva, o tom nabudúce.
Podporte Žiarislavovu hudobnú tvorbu – Zbierkou na CD Chvála Slnko ! Podporiť môžete TU (Startlab)
alebo
Podporte našu redakciu a vedomecké vzdelávanie venovaním 2% z daní, poslaním daru, či trvalým príkazom. TU sú podrobnosti