Drevenica je vyvezená. Chvála divom.

Žiarislav píše a fotí:

Na rozoberanie drevenice sa prihlásilo dosť ľudí. Ako sa neskôr ukázalo, presne toľko, koľko bolo treba. Medzi Novým rokom a nedeľou boli len dva pracovné dni a k tomu sobota na prevezenie a tak si dal človek záležať, aby bol včas na mieste. Vstal  o štvrtej ráno, keďže predtým sme Na Medzi balili do noci výpravu, ušli sa mu sotva tri hodiny spánku. Aby mohol byť o siedmej na mieste. Prekládka z Nivy do cestného auta a náročný prechod na Sihlu, pretože na deravej ceste bol vyliaty a zmrznutý potôčik. Také malé klzisko.

Takto sa ukázala v rannom Slnku. Pár minút na to už z nej lietali plechy. Aby sme ju zachránili.

S ČÍM  POČÍTAČ NEPOČÍTAL

Pri zisťovaní najkratšej cesty zamudrovala navigácia a tak sa tentoraz rozhodol, že nebude zastavovať a dívať sa do mapy, ale dá možnosť počítadlu, nech ukáže , čo vie. Ukázalo. Po prechode cez  Horehronie a nízkotatransku vysokú  Čertovicu vbehol, ako obyčajne, do liptovskej doliny a podľa počítačového nasmerovania vyšiel do akejsi uličky v dajakej dedine až na kraj horného konca, kde bol drevený mostík. Oproti práve šlo po ňom auto. Na tom mostíku mal človek videnie, že azda príde aj ďalšie prekvapenie. Prišlo. Prešiel cez nejaké dediny a cesta  s vyšmýkaným snehom, ktorý sa leskol ako klzisko, viedla do hory. Ženský hlas z hybníka oznámil, že po šiestich kilometroch bude treba odbočiť a človek odhadol, že to je práve dĺžka horského prechodu, za ktorým by mohla byť nejaká tá dedinka s ľuďmi.

Biela, vyhladená a neposypaná cesta viedla viac a viac hore, a ešte pred jej zostrmením stretol jediný voz – Ladu Nivu s reťazami. Pri výstupe bolo jasné, že keď raz zastane, môže sa stať, že už hore klziskom nevyjde a tak sa sústredil na jedinú vec – udržať rýchlosť práve takú, aby sa voz udržal na úzkej , strmej lesnej asfaltke pokrytej klzkým snehom. Našťastie oproti nešiel nijaký samochod a tak sa prehupol cez hrebeň a pomaly zostupoval na plechovom koni na druhú stranu hory. Mudru „Večné svetlo…“ si povedal nie raz, ani nie dva.  Aj keď rýchlosť bola naozaj neveľká, keď sa otvorila prudká pravotočivá zákruta a auto šlo pomaly do šmyku , bolo jasné, že na ceste o akosti klziska sa voz neudrží.   Behom okamihu jasná myseľ vyhodnotila, že rozoberanie drevenice stojí celé na zvládnutí jedinej veci –  neostať mimo cesty niekde v rigole, s vozom plným náradia a vlastne aj so sebou, s peniazmi vo vrecku na vyplatenie zrubu a so svojou osobou, bez ktorej sa práce nezačnú, a keby tu teraz pol dňa trčal a čakal na záchranu, naozaj by to bolo to, čo sa stať nemá, nemá, nemá. Poloskriňové auto sa kĺzalo už takmer pol sekundu  inde, ako viedla cesta – akoby tam ani nijaká zákruta nebola. V okamihu človeku padol zrak v ľavo na srnčiu stopu, ktorá viedla z cesty von a odhaľovala pod snehom čosi, ako lesný chodník, alebo dokonca cestičku. A tak otočil volant na srnčiu stopu a vybehol doľava  zo zákruty tak, že nesmeroval dolu kopcom, ako cesta, ale hore – oproti svahu. V tej chvíli sa už nenáhlivo obzrel a po úvahe spojenej s vedením zaradil spiatočku a sviežo sa spustil po vlastnej stope späť na cestu. Do doliny došiel dvadsiatkou a keď ženský hlas v ďalšej dedine smeroval voz na podobnú, ale ešte strmšiu cestu, vypol telefón a obišiel to cez Kubín po hlavnej. Na miesto dorazil neskôr, ako plánoval, ale presne vtedy, keď tam došli ďalší pomocníci. Inak východniari šli v plným autom tiež podľa navigácie, ale v polovici kopca museli zaradiť spiatočku a dva kilometre cúvali do doliny, takže prišli najmenej o hodinu neskôr.  Behom krátkeho bieleho dňa sme rozobrali – ale asi štrnásti – strechu, teda všetky plechy, strhli sme komín, zložili laty a krokvy a pustili sa do stropných trámov. Statoční – odolní voči prachu – obíjali omietku, pomohla s tým aj Jasna.

Aj stĺpik na elektriku musí dole.
Pokrytý popraškom z omietky.

JEDEN ZA VŠETKÝCH, VŠETCI ZA JEDNÉHO

Keď sa zošerilo, stretli sme sa všetci pri ohni. V tej chvíli povedal Dušan dejinnú vetu, ktorá nám umožnila túto naozaj hustú, namáhavú a aj nebezpečnú prácu uskutočniť v dvoch dňoch. Tá veta znela: „Ja by som ešte robil“. Človek vraví: „Keď ty, tak aj ja. Chce ešte niekto ostať?“ Všetci mlčali, pozreli sa na seba a ktosi povedal: „Tak zostaneme všetci“. Človek pocítil v chrbte živu, hlesol „Chvála za dary“  a šiel do auta pre svetlá, ktoré tam v akejsi predtuche pribalil na poslednú chvíľu. Potiahli sme to do pol ôsmej a potom sa zbalili. Ráno sme sa dohodli na siedmu. Desana z Bytostí vybavila chatu, mali sme pozvanie aj do bytu, čo vybavila Zdenka, ktorá nám navarila hustý a priviezla obed, ale chlapi si zvolili chatu. Vyspali sme sa všetci okrem Marcela, ktorý v noci prikladal do kozuba.

Niektorý veci sme zverejnili aj so snímkami  tuto:

Drevenica zložená za dva dni

A tak pokračuje , kde skončil:

Mimoriadne vysoký komín. Už to má nahnuté.

NIEČO NA CHLP, NIEČO  O CHLP

Na súmraku ďalšieho dňa sme mali zložený posledný trám. Východniari a niektorí z Liptova a Kysúc odišli. Ostali s Marianom z Kubína, ktorý spal doma, siedmi. Kamión sa podarilo dohodnúť na ráno na siedmu. Nebolo to jednoduché, ale podarilo sa – kamión nacúval a vodič povedal vetu, ktorú sme nechceli, naozaj sme ju nechceli počuť: „Toto mi na korbu nevojde“. Človek sa naňho a usmial a povedal: „Čo budeme robiť? Azda len nakladať. Čo vojde, to vojde“. Dohodli sme postup a vošli aj dve prečnievajúce štrnásťmetrové hrady – väzovnice, ktoré je dobré previezť v celku. Dom stál na svahu, čo vylučovalo použitie mechanickej ruky iného stroja a človek vyhútal , že ťažké trámy nebudeme vykladať ručne hore na korbu,  ale ich  posúvať z kopca na voz po priečnych brvnách. Aj sa tak stalo. Medzitým urobil prieskum miestnych nákladiakov. V oravskej tej dedine bola na značkách pojazdná len jedna vé-tri-éska a tá vyviezla dedinčanom veci na sobotný guľáš do hory s tým, že ich večer aj naspäť zvezie. Človek vedel, že ak to má dopadnúť dobre a máme odviezť celú drevku, tak sa musí niečo stať, nejaký zázrak, v tú sobotu už popoludní, pred nedeľou, keď sa tu robiť nesmie, nesmie, nesmie a pred pondelkovými Troma kráľmi, aby sme to celé , a to dnes, odviezli. Pomohol Jožo, ktorý síce neprišiel ako dohodnutý vedúci stavby, ale po človekovom naliehaní zisťoval možnosti, a vybavil ďalší nákladiak. Chlap odišiel z chlieva, kde kŕmil zvieratá, naštartoval auto s 9 -metrovou úložnou plochou a povedal, že do hodiny dorazí na miesto. Aj dorazil. Už od rána popŕchalo a bolo nám jasné, že na Čertovici bude sneh, tak sme to strihli cez Donovaly. Dve hodiny po kamióne tam prešiel nákladiak, ktorý sme z posledných síl naložili, človek nechal, bývalému majiteľovi drevenice knihu Na vrchárskom chodníku a posledný odišiel. Podarilo sa nám všetkým prejsť cez hory a po nás Donovaly uzavreli. Celé to bolo o chlp. Všetko sme vyložili v Kokave na družstve, a to sme stihli len vďaka tomu, že na nás vedúci čakal a posúril opravu lesného traktoríka ú-em-céčka a tesne pred dojazdom kamióna sa ho podarilo naštartovať, aby nám, so s vidlicou pomohol zložiť. Aj tak sme vykladali do noci, zo stavby prišli aj tí, ktorí to už nemali v pláne, čo nám zachránilo vec.  Kamionista prišiel domov do Žiliny o tretej nadránom. Museli nám pomáhať všetky divy, človek vnímal, že so Všeduchovou pomocou, lebo vodičov bolo treba vyplatiť na ruku a v Bystrici keď človek šiel vybrať posledné peniaze, bankomat zoskratoval a tak sa chudák pokazil, že ho ani na tretí krát ani na tretí krát nenaštartovali. Obeživa pre dvoch vodičov nebolo dosť a tak niečo požičal Vidimír a niečo poskytol Peter. Vrátiť to ani nechcel, čo nám umožnilo vývoz na Medzu, ale chcel to v košeliach. A tak mu človek povedal, že ich ušije z domáceho plátna, lebo to bola naozaj pomoc veľká. Po nedeli a Troch vladykoch bol zas pracovný deň, ale chlap s traktorom, ktorý mal drevenicu povyvážať z družstva hore, lebo tam nemohla byť dlho, zvestoval, že to urobí až po estekáčke. Človek mu na tri razy povedal, že potom nemusí byť dobrý čas a on že predtým nepôjde. Tak nakoniec mu hlesol, že keby sa niečo zmenilo, nech hneď zavolá. Človek do rána písal a ráno zavolal vodič, že už nakladá s bratom prvú fúru. Človek pochválil aj priazeň Všeduchovu a v ten deň napriek dvom defektom – mládenec to ale nevzdal –  sme mali fúru hore. Už ju len doukladať do Vatrového prístrešku, pekne po poriadku, to cez tento víkend. Ak nám niekto pomôže, lebo sme dvaja a odniesli si to chrbáty.

Ako hore, tak aj dole. Krokvy spojené klieštinami.

REČ TELA

Človek si navykal na stavebnú prácu v mraze celý týždeň tak, že staval dielenský prístrešok, sám, len s pomocou malého vrchára. Keď už si, pracujúc pri lampe do noci, na celodenný mráz celkom zvykol, zistil, že má v ušiach zaľahnuté. Na skladaní drevenice boli také fukoty, že chvíľami si nedal ani rukavice a pod nechtom sa mu ocitla centimetrová trieska. Vybral si ju von, vytlačil krv ale v noci zle spal, aj keď na chate zakryl zrkadlo a všetky červené a zelené svetielka, lebo ten prst ho bolel. Ale od tej triesky už zaľahnuté v ušiach nemal. Keď skočil na kamión a rukou vrazil do veľkého klinca, čo trčal z hrady, našťastie hlavičkou von, tak ho ten prst po trieske celkom prestal bolieť, lebo už viac cítil tú narazenú dlaň druhej ruky. Keď prišiel domov a mal chvíľu času, chcel si odstrihnúť necht na prste, čo ho bolel po tej trieske, ale nešlo to. To , čo vyzeralo ako zrazená krv, bola druhá, bezmála centimetrová časť  triesky a celkom sa mu uľavilo, keď ju skalpelom vytiahol. Tá ruka po narazenom klinci ho prestala bolieť vo chvíli, keď mu na druhú ruku spadol malý hrab, čo bol práve pri lesnej ceste odpílil pomocník, aby hore mohol vyvážať traktor drevenicu.  Ten pravá ruka bol skutočne bolestivá až do chvíle, keď ho na plošinke pri dvíhaní brvna – boli sme len dvaja – seklo v krížoch. Našťastie si vedel dať prvú pomoc opieraním sa o drevo a tlakom na živodráhy, ale už príliš nevyskakoval a spal s vyše piade širokým  štvorprackovým opaskom, ktorý po zatiahnutí  umožňoval chôdzu. Reč tela spôsobila, že človek – keďže sa od Snovratu ešte nezastavil, si musel nakoniec v teple oddýchnuť, lebo aj tak nič telesne veľmi náročné robiť nemohol a tak si zakúril dokonca i pod vaňou. Tá zahladila drobné boľaky. Ťažkosti nás neodradili a nejaké tie telesné drobnosti už za reč ani nestoja. Dvadsať ľudí pracovalo na rozoberaní drevenice a aj keď všade trčali klince, spúšťali sme lanami metráky ťažké klady a pri nakladaní aj popŕchalo na zmrznutú zem, nebol ani jeden úraz. A to je naozaj veľká priazeň. To, že v to ráno sa vodič traktora rozhodol vyviezť drevenicu z doliny po strmom úbočí až na Medzu a pomohol mu aj brat – po prvej fúre šiel po ú-em-céčko, ktorým ju naložil, to bola prozreteľnosť osudu, pretože na ďalší deň, keď on pôvodne chcel vyvážať , napršalo a zmrzlo a stráň sa pokryla vrstvičkou ľadu. Už by sme nič nevyviezli ani vtedy a ani v nasledujúce dni.

Poctivo hrubé latovanie. výhľad cez otvorenú podlomenicu.

VIAC AKO PRIATEĽSTVO

Tá sila, ktorá nás spojila, presahovala rámec priateľstva, aj keď priateľstvo bolo základným predpokladom. Pri rozoberaní drevenice, čo bola naozaj sústavná, perná a hustá práca, sme cítili niečo, čo sa dá ťažko pomenovať. Ešte pred pol rokom by nik nepovedal, že budeme prevážať storočnú drevenicu, ale sled udalostí , ktoré človek vníma ako prejav vyššej sily, spôsobil, že drevka je napriek všetkému v zimnom období vyvezená. Na jar by sme ju mali poskladať, treba vyrobiť dosť trámov, ale najprv ju ešte poukladať pod striešku, snáď zajtra, v sobotu. Chvála všetkým, ktorí sa na veci podieľali, chvála všetkým silám, divom i priazni Všeduchovej. Všetci, čo sa podieľali alebo aj budú podieľať na tejto veci, majú pozvanie v časoch, keď budeme niečo zaujímavé tvoriť a pestovať. Remeslá, vedomstvá, iné veci. Na podujatiach a priateľských stretnutiach.  Živa!   

Zloženie čaty sa každým dňom mierne menilo.
Večer na streche. Jeden za všetkých, všetci za jedného!
Komu bola zima, ten sa zohrial pri ohni. A tiež čajom z kotlíka.
Obločné rámy sme rozobrali tak, že sa budú dať poskladať.
Spúšťanie pomúrnice.
A už je všetko dole. Pripravené na nakladanie.
Sunutie 14-metrovej pomúrnice.
Drevenica čaká v nedeľu na družstve. Vyzerá ako kopa dreva.
A už to vykladáme Na Medzi. A začíname triediť.
Stropné hrady pôjdu na spodok. Všetko treba umne poskladať, by sme sa zbytočne nenadreli.
Traktorík sa otočil azda šesťkrát.