Kategórie
Z vrchárskeho zápisníka

Keď sa človek domov z mesta navráti…

Po tom, čo sme sa s Bytosťami stretli posledný krát pri nahrávaní dosky Ožívajú, človek nahrával ešte jeden deň sám – chrastidlá, hrkálky, drumble a prespieval 2 piesne. Skončili sme po deviatej večer, Zvukár Milan po 12 hodinovej práci za mixputom už sotva sedel na stoličke.  Človek strávil v meste 4 dni , našťastie mal spanie u gazdu Paľa, v podkroví, v dedine neďaleko mesta, v ktorom bolo štúdio. Nákaza sa v tom týždni začala šíriť, ale ľudia ešte nechodili s rúškami. Len pár predavačiek. Človek dupal na plyn, šiel v kuse, na Medzu dorazil výrazne po polnoci.

Doniesol domov jedlá , ktoré mu zabalili gazdovia. Za bežných okolností takéto jedlá vlastne vôbec nie je, ale teraz ich prijal.  Dve mrazené kurčatá, klobása, stracené kura. Stracené kura je v okolí Trnavy obľúbené jedlo: Plnka, aká sa dáva do kurčaťa, s pomletými drobkami, ale bez kurčaťa. Okrem toho ešte tridsať vajec, všetko od gazdov Petra a Pavla. Peter mal kura, Pavol mal stracené kura a nakoniec aj tak všetko schytal človek. Pohonné hmoty za podporu od pôdohospodára. Živa od Ducha. Lebo inak by tento kolotoč nezvládal. Nahrával okrem iného aj kontrabas a po premene na gajdoša bol toto ešte husárskejší kúsok.

 Po návrate Na Medzu sme po tri dni jedli aj mäso. Ľudia sú zvyčajne v kríze bez mäsa a v hojnosti jedia mäso. My okrem syrov a jogurtov, ktoré si robíme, živočíšne veľmi nejeme,  a v nedostatku – aha ho . Je to vlastne naopak, ako u iných ľudí. Človek raz počul od jedného duchovného vetu: Chudobný človek si nevyberá. Nuž, my sa za chudobných nepovažujeme, ale – niečo na tom bude.  Chvála za dary.

Prvé hriadky s hráškom – trpaslíci už sadia a tešia sa na sladučké zelené guľôčky

V závanoch voňavého predjaria niet nad oddych s krompáčom v ruke. Rozširovanie hriady na miestach, ktoré síce máme pred zvieratami ohradené, ale ešte nie celkom využité, je po duševnom vypätí v štúdiu pohladením pre dušu. Malí vrchári pomáhajú, Lada je tiež kdesi na stráni na niektorej hriade, každý sa túla tam, kde sa cíti dobre a pracuje. Zasadili sme ríbezle troch druhov: biele, čierne a červené. Smejúci sa malý vrchár opakuje vtipnú vetu, ktorú človek trepol a hneď na ňu aj zabudol – sadíme biele , čierne a červené, aby sa páčili belochom, černochom aj indiánom. Dnes už ani nie je isté, či sa takto vtipkovať dnes môže, tak to radšej píše len tak – potichu. Zdá sa, že k nám v najbližšej dobe veľa indiánov nepríde. A asi ani belochov.  Človek si spomenul na to, že po veľmi dlhej dobe vlastne začiatkom tohto roku  vôbec nenapísal novoročný príhovor. Nemal vedenie zverejňovať výsledky svojich vnorov. Aj trikrát napísaný rozhovor ku stave kultúry trikrát opravil a nakoniec odmietol zverejniť. Niektoré veci jednoducho nechce zverejňovať. Teraz tak vidí, že urobil dobre.  Aj tak máme čo robiť, aby sme ostatných ešte viac nezaťažili. Tak – keď má človek písať o ťažkostiach, radšej to prehltne. Nakoniec – vždy je tu dosť dobrých vecí, a tie treba pestovať. Rozvíjať. Keď ľudia príliš hovorí o neduchoch, je to ešte neduživejšie. Hovorme radšej o duhoch.

Inak minulého roku sme mali len pár koncertov. Začiatkom tohto roka sa s ponukami roztrhlo vrece. Polovica z nich bola z Česka. No ale koncertovanie teraz neprichádza do úvahy. Aspoňže sme v pravej chvíli donahrávali tú novú dosku. Veď tie piesne si k ľuďom cestu nájdu. Človek sa svetom nachodil. Akoby náhodou sa mu na poslednej ceste rozpadlli posledné topánky. Niekedy kožené topánky prešívali ccez podošvu, dnes robia už len také napodobeniny prešitia. Ešte aj topánky aby si človek ušil sám.  Má ešte jedni – hnedé semišové botasky, tie si rovno nechal v aute, ani ich nenosí. Kebyže bolo treba niekam ísť, po nejakom meste, náhodou. A hore má krpce, prakrpce, stredoveké špicáky a gazdovské čižmy. Aký boháč.

Bohatý je človek duchom. Hmotu vlastniť nemožno. Duch je vlasť.

Človek si napustil v jaskynke teplú vodu a pri sviečke tam driemal a rozjímal. Chrbát sa u uvoľnil a tej noci omladol o desaťtisíc rokov.

Opekanie hadikov z celozrnného cesta

TRPASLÍCI DEŤOM V PANELÁKOCH?

Zo zhromaždenia Gazdovskej obrody ostane len pracovnno-hospodársko-bezpečnostné stretnutie. Deťom človek vstup zakázal – v záujme ich ochrany. A pri tom je to jedna z najkrajších vecí na svete – pozerať sa, ako sa hrajú , naháňajú, ako spolu majstrujú a robia si skrýše.  

A teraz na nich myslí. Na tie státisíce detí zatvorené v bytoch panelákov. A uvažuje, ako by ich trochu rozveselil. Včera pri večeri  po hodinovom dumaní navrhol malým vrchárom: Čo by ste povedali, keby sme natočili pre deti tie naše príbehy o trpaslíkoch? „Áno, Áno“, zajasali. A hneď sme sa aj dohodli, že chlapci budú trpaslíkov kresliť a urobíme z dreva a látok ďalších trpaslíkov a aj sami si ušijeme trpaslíčie čiapky a chlapci sa tešili a smiali. Natočíme im trpaslíčie rozpravy. Večer človek sľúbi malému Zorikovi, že mu rozpovie ďalší príbeh. A už sa tam peleší aj starší. Dnes je to o záhradných trpaslíkoch, ktorí sú tunelmi prepojení s jaskyniarikmi. Keď skončí, zistí, že Zorimír ako obyčajne už zaspal. Človek dume ďalej. Uvažuje o tom, že pre dospelých nahovorí niektoré state z knihy Čaro prírody.

Áno, my sa máme dobre, máme tu lesnú stráň, záhrady, pasienky. V noci ešte mrzne, ale cez deň už lietajú včely. Akoby sa to práve učili, dnes ich pár do človeka narazilo. Hovoria „Aha, a ty tu čo robíš? Jaj, to si ty? Mama mi povedala, že si nám dával zásoby. Že si čosi ako náš ochranca. Tak sa pozri, ako lietame. Chachá. A nosíme aj peľu už máme aj prvý med pre deti. Naše detičky si pýtajú kašičku. Hoja! Bzzzzzz“.

VEČERNÝ OHEŇ NA STPŇOVITEJ TERASE

Včera sme robili na hriadach večeru – piekli sme si z cesta hadíkov otočených okolo ražňov. Chlieb sme nejaký čas nemali, ale mali sme dosť múky, tak sme si robili placky na peci a podobné veci. Človek učil najmladšieho vrchára ušúľať si z cesta hadíka a otočiť ho okolo ražňa. Na ten svoj pripichol aj klobásku, tú, mu nabalil Paľo, ale v štúdiu sa jesť nemá, lebo hudobník má byť hladný, aby dobre hral. Tak ju síce priniesol domov,  ale nik iný ju nejedol, pretože bola štipľavá. Uvažoval o tom, že by sme vlastne mohli byť potravinovo sebestační, keby sme jedli aj mäso, vlastne – dosť mäsa. Obilie pestujeme len vzorkovo na uchovanie starej odrody a zelenina ešte nie je. Človek si povedal že tohto roku spraví na jednej z vysutých hriad čosi ako skleník. Vlastne to bude na tom „veľkoschode“ celkom jednoduchá vec. Stačí prekryť predok a vrch stupňovitej hriady v slnečnej pasci… A niečo spustiť na boky. Takto by sme mali zeleninu veľmi rýchlo. Asi to aj tak urobíme. Malí vrchári by chceli už aj spať v záhrade pri rokline. Ale človek kožky na pelech nepriniesol, mohlo by im byť chladno. Predsa len v noci ešte mrzne. Oheň nás hreje nielen telesne. Aj duševne. Kde je oheň, tam je domov. Na pozemku máme viacero ohnísk. a ako obrábame hriadky a vymýšľame všakovaké zlepšováky, tak si aj presúvame tábor. Zajtra sa sťahujeme na mesiačikovú záhradu. Budeme tam sadiť hrozná a začneme aj kopať jazierko. Slnko nám nedovolí sedieť pri peci.

Vlastne sa máme oproti tým, čo sú v panelákoch, v pohode, ale práve toto človeku nedá vychutnať si celkom čaro chvíle. Stále uvažuje, čo spraviť pre tých ľudí z miest, z bytoviek. Koncotýždňové podujatia nie, lebo je nákaza. Tak niečo duchovné. Možno tie state. Áno, načítať state z Čara prírody. A aj s dychovými cvičeniami. Človek si spomína na to, ako kedysi v bytovke strávil v rozjímaniach mnoho hodín, desiatok, stoviek, kým ho to vyvrhlo do lesa sveta. Možno to brať ako duchovnú skúšku, prechodový obrad. O tom asi voľačo napíše.

A teraz chodí s nožnicami, nožom a krompáčom a stále niečo sadí, strihá viniče, presadzuje stromčeky, rozjíma.

Tohtoročné „bahniatka“ našich zušľachtených valašiek.

Ale v sobotu v deň rovnodennosti predsa len to pracovno-bezpečnostné stretnutie Gazdovskej obrody spraví, ako bol sľúbil. Musíme predsa šíriť odrody, semená, sadenice, rozširovať odolné odrody a odolný prístup k veci. A tak človek prechádza po piatich záhradách a kuká, čo kuká zo zeme. Takže posunúť môže tieto veci:

  • Sadenice čiernych ríbezlí – už dosť veľkých, ktoré môžu v tom roku zarodiť. A odrezky iných druhov.
  • sadenice aj odrezky samorodných a polosamorodných hrozien, ktoré netreba striekať:  – Kriváňska Konkordia, biely aj červený Delavar , Nero, Ladino, Pehaté, Janovo, Paľovo, Ivanovo, Zvoncové, Modrý kameň, Spišské, Hrušovské,  a ďalšie. Už podľa názvu je zjavné, že nie všetky názvy sú oficiálne, niektoré dostali  mená podľa pôvodu a mena darcu, podľa vzhľadu, miesta zasadenia a niektoré sú už v podobe odrodových variant.
  • zaštepené jablone a hrušky starých a krajových odrôd. Vrúble svojich odrôd.
  • Sadenice zimozeleňa – vždyzelenej rastiny používanej na farbenie i ako liečivo
  • Semená tekvice – kruhovej pečiarky (podobná ako hokaido ale iná), semená fľaškovej tekvice,
  • Semená dávnejších – odolných odrôd kukurice
  • iné veci.

Áno, a ešte dokončí pravidlá pre bezpečné prostredie na sobotné stretnutie Gazdovskej obrody. Tak to  už  aby sa do toho pustil.

Tak sa zatiaľ majte dobre, drahá rodina, čo ste v bytovkách, držte sa, sme s vami a vy ste s nami. Všetko zlé je na niečo dobré. Tak nech sa nám podarí túto zvláštnu dobu využiť na zušľachtenie našich ciest a nášho sveta. Nášho vlastného sveta. A – ako minule napísal ktosi do odkazu  na našu stránku  – „Nech sa stratí hmla, čo zraky múti!“

Keď sa vám páčia naše články, môžete nás podporiť v zbierke na nové CD „Ožívajú“:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *