POCITOVOSŤ ZIMY A ČARO NOCI

Celú zimu bolo nejako teplo. Zima bez snehu. Pamätá si zimy, keď bol sneh krátko. Aj takú zimu tu zažil, keď nasnežilo začiatkom decembra a sneh sa roztopil až koncom marca. Tvrdo bolo, lebo sena bolo málo. Menej kúriť môžeš, ale zvieratám nemôžeš dať menej jesť. Vtedy veruže koncom zimy seno hore horou ťahal.

ZIMA JE LEN POCIT

Keď chodíš v sandáloch po zamrznutom dvore, je to oveľa príjemnejšie, ako v čižmách v blate. Tak si človek v posledných rokoch hovoril – že zima sa začína v januári. Dovtedy je to len taká chladnejšia jeseň. A keďže koncom februára už zvyknú vyletieť včely na jahňady rakyty, osiky a liesky, s januárom sa zima aj končí. Je to oveľa príjemnejšia predstava, keď žiješ na horskom gazdovstve, ako keby si hovoril, že zima je od novembra do  marca. To je 5 mesiacov, skoro polrok. Nie, nie, riadna zima je len chvíľu. Takto ju prežiješ ľahšie. A aj keď sa začína vlastne v januári, vtedy je to už dobre, lebo si na chlad  navyknutý. V decembri je síce teplejšie, ale nie si navyknutý, preto je to viac nepríjemné.  Je to trochu vtipné poňatie zimy, ale aj trochu pravdivé. Mínus dvadsať nebýva ani začiatkom decembra, ani koncom februára. Je to prevažne sečňová záležitosť.

Ktosi tu raz hodil výčitku, že nemáme teplú vodu. My máme vždy teplú vodu. To sa už aj malí vrchári naučili, že je to tak. Voda, keď tečie, je teplá. Keď je studená, už to nie je voda, ale ľad.

Zaujímavé, že ten niekoľkostupňový rozdiel cítia už aj deti. Malý vrchár vo veku 3 – 4 rokov sa koncom februára zvykol čabrať pri čurke, staval tam všelijaké rigoly a žľaby a mokrý tvrdil, že púšťa teplú vodu. Najmenší vrchár tiež koncom zimy hovorí, že v jarku už tečie teplá voda. Aj sa niekedy ide oliať na dvor. Človek mu do vedierka zo zimnou vodou z čurky naleje aj trochu teplej vody z pece, aby to lepšie znášal. A niekedy najmenší vrchár vypýta umyť si nohy večer nie v teplej vode v lavóre, ale v studenej, tečúcej. Že – po vrchársky. 

Samozrejme, že máme teplú vodu, ba aj horúcu. Keď dáš na pec hrniec, po čase ti v ňom voda začne tak bublať, že v nej ruku neudržíš. A raz za týždeň si zakúrime pod vaňu. Nikto sa z nej von nehrnie. Kým si človek napustí vaňu, ako posledný, už je noc. Leží v tom kúpeli živlov, len pri sviečke, pozerá sa na klenuté okienko vymurované zo sopečných  kameňov, a už je na medzi svetov – sveta hmoty a sveta ducha. Očistený a posilnený môžeš kráčať do domu bez odevu v mraze a nie je ti chladno. A zaspávaš pri pohľade na plameň kozuba.    

Človeku sa zdá, že sa cíti lepšie, keď nieže nevychádza von, ale keď nevchádza dnu. V dňoch vonkajších prác stačí prísť večer, zakúriť, niečo napísať a odcvaknúť. Keď vojde vrchár cez deň dnu, do vykúrenej kuchyne, začne ho to rozkladať. Už sa mu potom aj zdá, že vonku je zima. Keď sa naje, chytí ho únava a vonku už toho veľa nespraví. Drevan kedysi povedal: Chlap má byť vonku. Kuchyňa nebola pre ženu preto, že by ju chlapi považovali za menejcennú, ale hlave preto, že v prírode bude žena radšej kúriť a variť, akoby mala vonku zvážať drevo, stavať zrub, alebo tvarovať zem krompáčom. U nás nikto nikoho nikam neposiela. Kto chce, je dnu, kto chce, je vonku . Každý robí, čo považuje za vhodné. Keď nie je práve mimoriadka. Niekedy sa na niečom dohodneme, ale inak sa každý prirodzene svojho chytá. Áno, sú aj divožienky, ktorým je dobre vonku a dnu trávia málo času. Nuž – každý má trochu inú dušu. Hlavne nech je s ňou v súlade.

Od jari do jesene, to je svet uvoľnený. Deti majú radi zimu, radi sa sánkujú, bežkujú, šmýkajú na mechoch a stavajú snehuliakov. Dospelí už  tak bezstarostne nevidia. Okrem roboty minú dosť sily na samotné udržanie života – kúrenie a kŕmenie zvierat. A ľudí, samozrejme. Tešia sa na jar.

ČARO NOCI

Väčšinu toho, čo sa deje, vidíme cez deň. V noci je akoby iný svet – mnohí  len prespia. Dávny človek bol často hore aj v noci. Niektorým to ostalo.

Človek hocikedy pozoruje v noci v stajni kozy, ako sa správajú. Učupí sa niekde pri jasličkách a sleduje ich. Majú vzťahy, postavenia, majú svoje deje, správanie. Pred dvoma dňami bola koza Stepná nezdravá. Nebola ani chorá, ale bola slabá. Netrávilo jej a nejedla. Dali sme jej trochu piva, čo zvykne spustiť trávenie, ale veľmi jej to nepomohlo.  Teraz máme už len 19 dospelých kôz, ale aj to je dosť. V noci prišiel človek do dolnej stajne a rovno za Stepnou. Hladkal ju po srsti, po krku, hladkal lej bradu a hovoril jej, aká je dobrá a pekná koza a ako ju má rád. Keď jej prstami česal bradu ako stepnú trávu, držala jak hluchý dvere. Zjavne bola poctená. Na druhý deň sa jej vracala sila. Človek zašiel do stajne aj o polnoci na druhý deň a ráno už bola Stepná celkom v sile. Už jej nič nebolo.

Inokedy sa zas stane, že človek sa v noci pozrie na včely. Nie, neotvorí im úľ, ale ľahne si pod úľ, čo má zospodu len drôtenú sieťku a červeným svetlom im zasvieti na strapce, v ktorých sa držia pod plástami. Hneď aj vidí, aká silná je rodina, keď má mohutné strapce o tisícoch včiel, ktoré sa nezmestia do medzier medzi plášťami, hneď je jasné, že sa majú dobre. Takto si môžeš zasvietiť do kadluba aj spredu rovno cez letáč. Ale ak by si zasvietil bielym svetlom, fú-ha, tie by ti dali. Človek si ale všimol, že ani dotieravé mušky a ani včely červené svetlo nevidia.

Aj na zem, na horu a na gazdovstvo sa raz za čas ide človek pozrieť v noci. Je to ako keď muž žije so ženou aj v noci, je to niečo celkom iné, ako keď ju pozná len cez deň. Zem má v noci svoj dych, iný dych, vesmír je viditeľnejší, lebo náš svet je menej rušivý. Hviezdy. Aj cez deň sú nad nami hviezdy, ale ich nevidíš pre slnečný jas. V noci čuješ zvuky hory, sú celkom iné, ako cez deň. Na súmraku pustovník vníma čas duchov. Nie je ani deň a ani noc. Nie je ani len hmotný a ani len duchovný svet, sú vjedno. Vedno. Spojenie prejaveného a neprejaveného umožňuje samému vidieť veci, ktoré sa stali a stanú.

SPAŤ V HORE, SPAŤ NA HRIADE.

Keď prišiel človek do toho domu z nepálenej hliny uprostred lesných pasienkov, prvé noci spal vonku. Deň oslovuje vedomím, noc podvedomím – citom. Zem je živá. A keď pestuješ len prácu, to je ako pestovať len ruchy. Predstav si, že svoju milú alebo milého stále iba rušíš. Niektorí to tak aj robia. Ale keď blízkej duši necháš aj čas pre seba, keď ju vôbec nerušíš, to je láska, to je dar. Nemusíte ma stále milovať, hlavne ma stále nerušte. Úcta. Úcta je skutočnejšia, ako umienená láska. Láska bez úcty je len sebectvo.

Človek si hlboko ctí Matku Zem. Nemôžeme ju len vyciciavať. Mali by sme si ju vážiť, ctiť. A aby si si ju mohol ctiť, musíš ju poznať. Skús spať niekedy na zemi.

Človek uvažoval, ako si uctiť jar. Už bolo jasné, že čas nepraje stretnutiu a odhodlaných na prácu v Gazdovskej obrode bolo málo, čo sa dá chápať. Niektorí navrhovali konferenčný hovor na sieti. Človek si ale nechcel piecť mozog na internete v hovore so sto ľuďmi zo stoličky v prvý jarný deň.

Deň predtým sadil pred domom samorodé viniče. Zasa sme pili šťavy z rôznych odrôd, deti si to pochvaľovali a tak si človek povedal, že zasadí ďalšie. Priniesol ich zo Zelenča. Presadil ponorence z minulých rokov do novej hriady pod domom. Vyskladal ju vo svahu z mačín trávy a narazil pritom na studničku. Vykopal ju tak na pol kubíka vody. Hneď ňou a zalial presadené korene. Pod vyššou hriadou vyrobil nižšiu – zakoreňovačku a napichal do nej prúty desiatich odrôd, hlavne tých nových – zo Zelenča priviezol aj bieleho a červeného rusa. Tieto odrody by mohli zniesť horské podmienky. A zasadil ich na hriadu v slnečnej pasci.

Večer dokončil pri hriade prístrešok o veľkosti malej polozemnice. Malý vrchár dotiahol laty, človek ich pribil, trochu začapoval , prikryl plachtu a bolo. K večeru už mrzlo. Zo stodoly priniesol sena, rozprestrel ho a na ňom vystlal pelech zo zimných kožušín. Prikryl sa prikrývkou ušitou z ovčej vlny na spôsob tenkého paplóna a na to dve deky. Pri zaspávaní pozeral na hviezdy. Šípka sa už klonila na západ. Šípka je časť súhvezdia, ktoré iní označujú dnes ako Orion. Meno Šípka dal súhvezdiu ešte v detstve, spravidla  si ho všimne ako prvé, poloha šípky naznačuje čas a svetové strany. Ráno sa zobudil ako znovuzrodený. Po týždni ho prestal bolieť chrbát. Takto prespal vonku ešte raz. Voda v nádobe pri pelechu zmrzla až po dno. Ale človekove srdce žiarilo.

Keď dopísal tento článok, už bola polnoc. Šiel do stajne spočítať kozy. Jedna chýbala. Bruška. Meno má podľa toho, že ako jediná z nášho plemena hnedých odtieňov má brucho čierne. Človek vzal čelovku, opasok s dvoma osekávačmi  na stranách a pobral sa na pasienky. Mohlo by v tom byť hocičo. Medveď, vlk, cudzí pes, rys alebo človek. Ale je jar, aj keď mrzne a to znamená, že to môže byť pôrod. Keď zviera porodí v lese, dobrá matka ostane s novorodenecký prírastkom tam, kde ho porodila. Cítil, že koza žije. Prehľadať  na všetky strany pasienky a krkaháje  je práca tak do nadrána.  Zastal v noci.  Ponoril sa do ducha a rozjímal . Na severovýchode začul čosi ako nehlučné zamekanie. Takto sa ozve duch zvieraťa, vlastne hlas, ktorý nik iný nepočuje, hlas, ktorý telesne nezaznel. I pobral sa za ním. V jednej ruke zvonec , ktorý vzal koze Kokavke, občas zazvonil, zakryčal na Brušku, načúval a díval sa. Keď prešiel cez les pomedzi hustorast na konskú lúku, rozhliadol sa. Niekoľko desiatok krokov hore medzou zbadal svetielko – ako keď sa blyštia oči mačky. Neboli to dve svetielka, ako keď sa v čelovke odrážajú oči kozy. A pol metra pod ním svetielko druhé. A horné svetielko sa v tom zdvojilo. Áno, je to koza. Ty si sa rozmnožila? Prišiel k Bruške, pri nej malá kozička – už bola usušená. Pri nej plodový koláč. Pohladkal ju, privítal novorodenú. Bolo to pri divej čerešienke, okolo trnky a osiky. Ty sa budeš volať Čerešienka, povedal jej. Ale nikam sa neponáhľal, čosi koze aj človekovi bránilo odísť. Zrazu sa dolu – v kríkoch – ozvalo krátke zašuchotanie. Dole, v kroví. A potom nič. A potom znovu – ako keď sa pohne ježko. Vplazil sa tam a ukázalo sa, že je to capko. Vytiahol ho z tŕnia a lístia. Už bol tiež suchý. A očistený. Bude sa volať – Krovák. Bral kozliatka a pomaly odviedol kozu niekoľko stovák metrov do stajne. Bol síce mráz, ale prežili by do rána aj v lese. Keby ich nenašla líška, alebo iný dravec. Takto je to bezpečnejšie. Dobre, že človek nešiel spať. A že je kamarát nielen s dňom, ale aj s nôckou. Lebo aj noc je súčasť nášho sveta, súčasť nášho života. 

Keď sa vám páčia naše články, môžete nás podporiť v zbierke na nové CD „Ožívajú“: