Čo má spoločné slovenské pôdohospodárstvo s hudobnou kultúrou a duchovnom? Kult invázie. A rozvrat, až udupávanie pôvodného. V pôdohospodárstve sme na chvoste Európy nielen v potravinovej sebestačnosti, ale aj v potravinovej bezpečnosti – na predposlednom mieste (viď článok v skupine Gazdovská obroda). V hranosti (slovenskej) pôvodnej hudby v rádiách sme boli na tom blede oproti všetkým susedom (dnes už nie?) a v porovnaní s ostatnými Slovanmi sme azda najslabší článok. Podobne, ako v pôdohospodárstve to robili papaláši, že vyberali od gazdov a farmárov výpalné, podobne, ako štátne hospodárstvo dávalo cudzím firmám daňové prázdniny a znevýhodňovalo domáce, ako tak i redaktori, ktorí tu pchali kadečo zvonku, sa nehanbili od domácich hudobníkov vyžadovať úplatky a triediť ich na „svojich ľudí“, ktorí im idú po ruke na spôsob festivalu politickej hudby a na tých, ktorých treba vytesniť. A tak je to i v duchovne. Štát víta predstaviteľa už v počiatku nanúteného náboženstva, ktorému všetci bez rozdielu viery musia platiť „desiatok“ a redaktori „verejnoprávneho“ média ho v riadnom predstihu už dnes oslovujú ako „svätého otca“, ako keby toto označenie predstaviteľa len jedného náboženského prúdu bolo v súlade s ústavnými – občianskymi pravidlami rovnosti vo vyznaní. Však dobre, buďme všetci bratia, domáci aj cudzinci, ale vznikla azda Slovenská republika na to, aby potláčala záujmy domácej kultúry, alebo vznikla na to, aby ich chránila – a teda aj domáceho hospodárstva, aj domáce, aj pôvodné kultúrne spôsoby? Kedysi sa niektorí Maďari smiali Slovákom, že sú národom sluhov. A Slováci sa na to hnevali. Skúsme sa ale na seba pozrieť triezvo – nebolo na tom niečo pravdy?
Áno, čo bolo to bolo, ale – kiežby sme mohli o všetkom tom nečestnom, nesvojprávnom a nevedomom hovoriť len v minulom čase. Isteže, mnohí sa snažíme pozdvihnúť a rozvíjať svoju kultúru, vedomstvo, hospodárstvo. Dokonca to i spájame – napríklad v Gazdovskej obrode. Tá má síce ťažisko v hospodárstve, ale nechýba ani pradávny dožinkový obrad koláča, a piesne, ktorá súvisia s našimi spôsobmi. Áno, nie sme dosť silní, dosť nabudení, dosť usporiadaní, aby sme pozdvihli celú krajinu, v tejto dobe úpadku ducha, hospodárstva i slobody. Ale nie je všetkým dňom koniec. Možnože sa prebudia ďalší popolvári, možnože zlezú z pece, možnože budú prekonávať prekážky a bojovať o svetlo – hľadať v zatemnenej krajine slncového koňa – zasväteného skutočnému otcovi, svornému – slnečnému divu, ako hovorili zvesti predkov.
Popolvár príde. Pretože neverí tomu, že by mal trčať v nevoľníctve, že by mal zahnívať ako jeden z hromady koží otrockých.
V sobotu bude v Žiline v 77-ke Gazdovský deň. A tam to s Bytosťami rozpečieme. Už dávno nie sme otrokmi. Už dávno nie sme nevoľníci. Sloboda je stav ducha a hospodárstvo máme také, aké si zaslúžime. Ak má nastať zmena k lepšiemu, tak nemôže začať nariadeniami, takto sa obroda nerobí. Zmena k lepšiemu má nastať predovšetkým v duši. Tak oslávme náš vlastný, svetlý svet, pochváľme dary obetinou dožinkového koláča, pohovorme o tom, ako sa dá dobre hospodáriť v malom, keď sa to podarí v malom, môže sa aj vo veľkom, a v tepe dobov sa prespievajme a pretancujme k duchu. Skôr, než nám tu stihne prísť predstaviteľ štátom nariadenej pozlátenej stolice, skôr, než to tu budú chcieť zase celé zahaliť do čierneho súkna, preveďme nášho slncového koňa! Poriadok nášho sveta držia naše dobrozvyky. Tak je čo svet svetom stojí – pieseň ťa oslobodí! ŽS.
