Vianoce sú sviatky Slnovratu. Ako na tretí deň po Letnom slnovrate je Vajano, tak na tretí deň po Zimnom slnovrate je Štedrý deň. Čakaj, ešte čakaj – 3 dni a 3 noci… Aj keď niektorí písali o tom, že názov pochádza z „Vánice“, teda od vanutia vetrov, iní sa dívajú na slnovratový veniec, teda v pokresťančenej podobe adventný „vianok“, takéto vysvetlenia by mohli mať význam v prípade prechýlenia názvu do slovanskej podoby, keďže sa predpokladá prienik z nejakej podoby nemeckého označenia „wai-nacht“ (nežiadajte teraz spisovný prepis dobovej nemčiny, bo strúhať darčeky mi ešte treba). Aj Štedrý deň je teda sviatok slnovratový – sviatok Zimného slnovratu a preto naň uplatňujeme slnovratové obrady.
PO STOPÁCH SLNOVRATOVÝCH STROMČEKOV
Stromček ako znak rodostromu mal preniknúť z vtedy čerstvo germanizovanej, slovanskej oblasti Nemecka, kde neďaleko Lipska sa narodil Martin Luther, a v tej dobe tam ešte boli uctievané „slovanské“ posvätné stromy, keďže ich pne sa zachovali v nemeckých skanzenoch dodnes (uvidíme ich v máji na výprave na Rujanu). V tej dobe ešte na posvätné stromy Slovania dávali obetné dary, čoho nasledovníctvom je dnešné zdobenie stromčekov. Zdobený stromček je teda tiež prvok našich pôvodných zvykov, v starej dobe Sloveni nosili z posvätných hájov vetvičky stromov – doložené aj na Slovensku napríklad nosenie dubových vetvičiek zo svätohája nad Levočou – neskôr premenovaného na Mariánsku horu. V zimnom období nosili vždyzelené rastliny – okrem smreka a jedličky aj na juhu imelo, v horách a záhradách aj iné „vždyzelenky“, nič z toho v biblickej zemi nerástlo a ani sa nestavalo. V pôvodnom – našom duchovne – dávali vetvičky či stromčeky význam či už ako znak rodostromu, alebo stromu života, či ako ďalšie prejavy prírodného – rodného duchovna. V privezenom – inváznom štátnom náboženstve tu tak nebolo, preto dnes treba tento pôvodný, prírodný význam týchto obradových prvkov vo svojom vedomí obrodiť.
DARČEKY AKO NASLEDOVNÍCKY OBRAD OSEŇA
Vianočné darčeky, teda darčeky v čase Zimného Slnovratu ranní kresťania nepoznali a teda je to nasledovnícky sviatok našej pôvodnej – prajnej Slnovratovej obchôdzky a Oseňa – obradu roznášania plodov a zrna. Ešte stará mama mala na stromčeku orechy a jabĺčka, aj keď my, malí „nevedomčekovia“, sme mali radi „salónky“. Človek ani v detstve ich nemal rád, ale mal rád len jediný druh čokoládových pochúťok – s takou rôsolovitou náplňou, to bolo asi dobré rast kĺbov inak u detí bežne oslabených precukrenou stravou. My dnes máme na stole fľaštičku medu.
Každý normálny prírodný lazník ešte strúha, alebo šije nejaký darček, a človek namiesto toho píše. O Štedrom dni. Vedľa malý vrchár píše o slnovrate. Sám od seba – dnes – lebo tiež ešte chystá darčeky. My máme takú dohodu, že darčeky chystáme ešte aj v sečni, šijeme si a strúhame čo treba… a že sa nestresujeme, veď také slovo ani nemáme v našom jazyku, no – netlačíme sa v čase. Svätý pokoj je najväčší vianočný, teda slnovratový darček.
OD HOSPODÁRSKEHO ČARA…
A tak človek keď prišiel ráno ku stredovej peci, hovorí chlapcom: chcete ukázať kúzlo? Potrebujeme mince. Chlapci hneď priniesli centovky. „No, môže byť aj hojnejšie. Ten zvyk je z Horehronia. Ráno naberiete do nádoby pramenitú vodu a do nej dáte mince. Potom sa v tej vode umyjete a v priebehu roka k vám bude chodiť obeživo , aby ste mohli dobre hospodáriť. Je to hospodárske čaro“. Všetci spozorneli , mincu priniesla aj Lada. Človek vošiel do izby a priniesol ich za hrsť, aj ich umyl najprv. Lenže zrazu nemal vedenie v tomto pokračovať. Takto začať deň. Cez okno svietilo slnko, to po niekoľkých dňoch hmly a mrholenia a zrazu mal neskonalú túžbu sa najprv oliať vodou. Trochu k tomu nabudil aj chlapcov, ktorým sa samozrejme nechcelo. Ale vyzliekli sa do pol pása, každý s nádobkou v ruke. To si už aj Lada naberala vodu. Aj Bela nás divne hľadela, akoby sa chcela zúčastniť obradu. Človek si uviazal len kolo bedier šatku, aby vyzeral spoločensky, a s vedrom studenej vody v ruke sa pobral na olievaciu terasku. Tam ani blato nijaké, bo dnes je odmäk, len taká pekná škrupina ľadosnehu, na nás svietilo slnovratové Slnko a hneď aj prišla živa na chválenie živlov a slávenie divov, až sa po každom prevolaní ozvala horami a dolinou „chvála!“ a „sláva!“ a keď niekto išiel v doline po ceste alebo po úbočí hory, mohol si myslieť, že je nás tu zo päťdesiat, také dobré ozvučenie tu máme. Živo sme prevolali mudry „Chvála za dary“ a „Večné svetlo“. Nakoniec si človek vylial na hlavu vedro vody, začal tancovať, Rodan striekal vodu na všetkých, dostali sme sa do vytrženia a začali tancovať polonahí, človek len s tou bederkou, a keby nás niekto z náprotivného kopca pozoroval, napríklad srnka alebo jeleň, isto by si myslel, že máme dobrý deň. Bela štekala a boli sme šťastní. Už aj máme dar a to rovno od slnečného ducha – v podobe vnuknutia a naplnenia. Nakoniec sme sa predsa len ešte aj umyli v tom Zorimírovom lavóri s hrsťou mincí na dne čistučkej vody. Na juhu sypú pod stromček z toho istého dôvodu rybie šupiny, ktoré majú predstavovať „šupky“ ako mince, ale my tu, v horách, šupinaté ryby nemáme.
Nakoniec, prežili by sme, síce celkom inak, nejakú dobu aj bez peňazí, ale spoločnosť si tiež vyžaduje svoju obetinu.
…KU VNÍMANIU ČÍREHO DUCHA
Človek bežne nepoužíva uterák a tak ešte chvíľu čakal, kým sa vysuší. Tak ako, cítite sa lepšie? – vyhŕkol s úsmevom. Všetci prisvedčili.
Ako tak uvažuje, zas len k tomu istému dôjde, ako kedysi na začiatku duchovnej cesty – že najväčšie čaro je duch. Všetky tie obrady a sviatočné prejavy, ako stromček, badniak, dary štedrého dňa, obchôdzky a priania – to všetko je pôsobivé a čarovné – pravda – ak neprepadneme zhonu a spotrebnému nakupovaniu. Nám to nehrozí – z dôvodov nielen vzdialenostných a hospodárskych, ale hlavne z dôvodu stavu vedomia – po usporiadaní slnovratových podujatí máme podľa dávnej dohody pokoj a robíme tak, aby sme sa cítili dobre na svojom okolí a chystáme si pozornosti, čo vieme vyrobiť bez časového ohraničenia. Vlastne aj Matke Zeme dali obetinu a nechceme jej dávať umelé odpadky ako neprebudená časť ľudstva, to by nebol ani pre nás pekný slnovrat. Človek uvažoval, aký darček by dal svojim priateľom a spoločnosti a tak vyvesuje tento článok. So všetkou úctou a prianím dobrého vidíme, že mnoho ľudí sa azda aj posmelí, v uskutočňovaní vedomej cesty – i v čase narodenia nového Slnka. Nájdime si čas i na kračúnske zamyslenie a využime dar Slnovratu aj na naplnenie svojich duší. Lebo to je to najväčšie bohatstvo, aké na tomto svete máme.
24.12.´22 Žiarislav
snímky: pisateľ
podobné články: