Vedomé zdôvodnenie: Prečo slnovrat, prečo sviatky, prečo …

Na vlnách časopriestoru.

Čo nás spája s časopriestorom, do ktorého sme sa narodili? Čo nás spája s chodmi Matky Prírody a Všedušným objatím pod lícami síl? Čo nás spája s tým, čo je vonku,  v duši, ktorá je v nás?

Spája nás s tým naše duchovno. Vnímanie. Vedomie a cítenie. Naša Cesta. Naše Súcestie. Výročné sviatky sú ukotvením našej cesty vo vesmíre, v časopriestore. Kolo sviatkov, ktoré sú nerozlučne spojené s postavením Zeme, Slnka, Mesiaca… So silami týchto javov, ktoré niektorí vnímajú len ako hmotu. Duch – to nie je to, čo nie je. Duch – to je to, čo je!  V tomto môže byť duchovno prírodným. Prírodné duchovno nie je v rozpore s prírodou. Neupína sa na to, že musíte veriť niečomu, čo je napísané v knihe. Nemusí sa viazať na veci, ktoré boli, ale už nie sú. Ani na letopočet, ktorý vlastne nikdy nebol celý odpočítaný, pretože vznikol dodatočne. Vesmír nemá iný odpočet, ako sú jeho dejiny. A dejiny – to je vlastne čiarová súčasnosť.

BA PRÁVE LÍCOM

Prírodné duchovno – vedomectvo – má svoje čaro, nesnaží sa vzbudiť pocit, že je v rozpore s prírodou, kdesi mimo prírody. Ba práve – nie naopak, ale lícom – vedomectvo je v prírode doma. Príroda, to nie sú len atómy, horniny, zvieratá a rastliny, príroda, to je aj človek a ako na Zemi dnes vedúca vtelená bytosť – ľudský duch to môže – a má pochopiť. Že sme tu dobre, že nemusíme byť vyšinutí, aby sme boli duchovní, ba práve lícom – máme byť v poriadku. Nemusíme sa zbytočne týrať, kastrovať, romanticko-tragicky  ničiť seba a iných a uctievať to v utrpení, ale máme byť v poriadku, vyladení, aby sme mohli takto dobre ovplyvňovať svet, alebo – aspoň ho nerušiť, neškodiť, neničiť. Máme si ale prijať kladný plán, ak nechceme upadnúť zas len do viny – teda nie neničiť, ale vyladiť, nie neškodiť, ale spomáhať. Nie zakliať, porobiť, ale odkliať, odrobiť.

snímka: Jaro Pavliga

Lada, ó, Lada, Lada… Slncový kôň…Vratko, slnečné dieťa…Strela Paromova…Dostali sme obrazy, povesti – čo sa povedá, pekné zjednodušenia, úchvatné obrazy. Pekné sú, keď vedú k súladu, k poznaniu,  keď naznačujú pravdivosť, lživé by boli, keby nie. Keby nedávali zmysel. Keby boli proti prirodzenosti. Predkovia žili v duchovne nie preto, že si nevedeli vysvetliť svet, ale preto, že si ho vysvetliť vedeli. Aj my rozprávame, povedáme, bájime. Ktorí si myslia, že majú pravdu, často len lížu predstavy o skutočnosti.

ABY DOBA DOBRÁ BOLA

Sme tak silní, tak bystrí, tak nebezpečný pre náš pozemský svet, že je nebezpečné byť neladní, neúctiví, neduchovní. Kiežby nie len bystrí, kiežby aj múdri.

Vníma, že táto civilizácia sa napriek mnohým pekným prejavom zatiaľ len rúti do záhuby. Že nevie, kam z konopí. Že spotrebný kult je skazou nielen pre prírodu, ale aj pre ľudí, veď oni sú jej súčasťou. Ale nemôže robiť nič iné, len zas zvolať bytosti na Slnovrat. Na Zimný Slnovrat. Lebo toto zachraňuje svet. Nie len tento Slnovrat, nie ani Letný, kde nie je kultúrny dom, kde je les, kde spíme pod božskými oknami. Nie len jedna skupinka zachraňuje svet. Ale obnovenie prírodného duchovna. V čírej podobe. To nie je nejaká ďalšia spasiteľská viera. To je obyčajná, úplne samozrejmá a zdôvodniteľná skutočnosť. Ľudia sa bez vedomého duchovna nevzdajú zotrvávania v slaboduchých namotávkach. Kupujú si priazeň blízkych, kupujú si lístky do neba, ktoré nenastane, keď zničia túto Zem, lebo to by bolo peklo.

Divili by ste sa, aké sú deti spokojné, keď nemajú darčeky z obchodu a aké sú šťastné, keď dostanú od rodičov vyrobené veci a keď si tiež môžu vyrábať. Keď si dávame dary nie len telesné, ale aj duchovné.  Načo plniť smetiská hračkami? Prečo nie namiesto umelej hmoty nedať vedomý cit? Prečo áno? Lebo je to dobré. A zrazu je doba dobrá, svet svetlý.

Vo vedomom duchu nič nie je len tak a nič nerobíme len tak. Všetko má svoju príčinu a dôvod. A vnímame súvislosti.

Tak čo, Slnovrat sa blíži k nám a my len stojíme, alebo sa my blížime k Slnovratu, a Slnovrat – ten len stojí? Alebo sa blížite navzájom obaja, čas aj ty?

Pohoda, nemusíte hneď odpovedať. Môžete si to rozmyslieť.

OBVETA A VETA

Sú veci, ktoré sú v časopriestore záhadné. Ale sú aj také veci, ktoré sú jasné. Či – keď sa dostanete na rovinu – horizont udalostí, a vrátite sa, stihnete ešte tento svet, alebo budete voľakde v budúcom storočí, tisícročí… No, to teraz ale neriešime. Možnože už pekne pôsobíme v budúcnosti. Ale dnes riešime tento deň. Kračúň. Prečo sa nespojiť s tým, čo isto je a dá sa to aj overiť – že Slnovrat je – prečo sa stále spájať s predstavami, ktoré sú taktrochu privymyslené? Telenovela, božstvo vám nosí darček, napríklad počítačový telefón, to je aké dobré božstvo, že? Postavené na hlavu. To nie ty máš obvetovať božstvu, to božstvo obvetuje tebe, aby si ťa kúpilo? Ty máš dať predsa obvetu. Obveta, skrátene obeta, to nie je to, že niekoho zabiješ. V poľštine a ruštine  obetovať znamená sľúbiť. Obeta je vetenie –  sľub a nie zarezanie. A prísaha je, že siahneš na niečo, čo ti je posvätné, keď obvetuješ, keď prehlásiš vetu. Preto tí dvaja keď zakázali pôvodné duchovno v 9. storočí, možno ich bolo i viac, preto sa píše v Zákone súdnom pre ľud, že zakázali „prísahy pohanské“.

Snímka: ŽS

Je nás hŕstka. Vydali sme 21. časník s obnoveným prírodným duchovnom a obnovenými prirodzenými menami  (a to už predtým sme vydávali – len bez obnovených mien) – so sviatkami vysvetlených v stovkách článkov a v knihách. Pred tým bolo 5 rokov príprav, v ktorých došlo k zostaveniu základov obrodeného duchovna. Takže o chvíľu vstúpime do 20. roku.  Tak dlho – a nič. Žiadna veľká, celospoločenská  obroda nenastala. Stále je nás hŕstka, len tisíce. A tých, čo viac, možno len stovky . A tých, čo každý deň – vo dne v noci – azda len desiatky. Nie sme sekta – nie sme uzavretá spoločnosť, ktorá považuje ostatok sveta za pomýlenú väčšinu. Sme tí, ktorí prirodzene  šľachtia svoje duše, ktorí si zvolili cestu vedomého duchovného naplnenia a vieme, že duchovno môže mať tisíc podôb. Naša prirodzená cesta je ale toto. Človek si povedal neraz – má to význam? Prečo? Každú chvíľu sa z toho vynárajú ťažkosti , nie je to med lízať, je to na plný úväzok a plat prichádza raz za uhorský rok. Žiaľ, rodina, nedarí sa to tak, ako by sa mohlo. Možno to nerobíme celkom dobre, roky ubiehajú, more sa už zdvihlo, onedlho sa oteplí viac, niektorí tvrdia, že sa ochladzuje, ale more sa skutočne dvíha a nie samo od seba, aj keď tu boli zemovedné –  geologické obdobia rôzne, teplejšie i chladnejšie, máme v tom teraz prsty, máme v tom dokonca aj krk, fosílne zdroje sú už z veľkej časti vyťažené, ľudia zabudli orať a prikrývať pôdu, zručnosť je čoraz zriedkavejšia, odolnosť väčšiny klesá a namiesto otužovania len platia poistky, upínajú sa na svet, ktorý im nedáva nieže istoty, ale ani základnú odpoveď – ako prežijeme, keď sa to začne mlieť? Nuž ale aj tak – napriek tomu, alebo práve preto, nemôže pisateľ spraviť nič iné, ako to , čo robí. Držať niť , ktorá spája potomkov s predkami, budúcnosť s minulosťou, minulosť, ktorá už nie je – s budúcnosťou, ktorá ešte nie je, niečo čo nie je s niečim čo nie je, to už len čos to napísal, čarodej – ale áno, čo bolo to bola skutočnosť a preto to je, lebo tento svet je a je to on, čo bol, len sa máličko zmenil a to, čo bude, to tiež je, lebo to, že je to teraz, znamená, že je to on, ten svet, lebo každú chvíľu sa hýbe do budúcnosti. Alebo budúcnosť sa hýbe k nemu? K tomu svetu? Alebo sa majú tak radi, že sa stále približujú, ale –  nikdy nestretnú? Raz by sa ale mali. Stretávajú sa predsa každú chvíľu. Ty si bod a čas je čiara. To čaro nemá začiatku ani konca. Preto sa môže neustále, (alebo dokonca ustále?) približovať a nikdy nezastať v stretnutí. Lebo je to čiara. Je to čaro.

VEDOMENIE V MESTE, ČI V LESE?

Nemusíte sa obliekať úplne celý do kroja ako na folkloristckej krojovke, od klobúka až po onuce. Ale dajte si niečo na seba, čo si vyrobíte. Alebo vaša blízka duša. Nekupujte si uniformu. Keď už si neviete rady, môžete si vziať posteľnú plachtu, vyrezať dieru na hlavu a z prepásať sa opaskom upleteným z povrázkov na spôsob vrkoča. To zvládne každý, aj ten, kto si nevie vyšiť košeľu. Máme svoje vstupné obradíky. Nie sme uzavretí, ale máme postupy. Keď ideš na rozbahnenú roľu, oblečieš sa. Keď ideš na narodeniny , oblečieš sa. A na obrad by si sa neobliekol? Na Letný Slnovrat by si cez horu možno  prešiel aj holý. Ale cez Hriňovú – no uznaj.

Všetko, čo na vedomej ceste človek, alebo skupina robí, má svoj dôvod. Niekto ten dôvod vie, niekto nie. Ale vždy je nejaký pôvod toho, čo sa práve deje a vedomectvo je v tom, že vieš, čo. Ak nie, môžeš si to zistiť. V nedeľu je snem, všetko môžeme prebrať. Sláviaci Žiaru vidí, že vedomecká cesta je dôležitá nielen pre osobu, ale aj pre svet. Stokrát si hovoril, či to má význam a stokrát našiel odpoveď, že má. Tisíckrát sa sám seba pýtal, či sa to nedá robiť lepšie. Dá. Ale v tej chvíli, keď sa veci dejú, robí to najlepšie, ako práve vie. A vecí je tak veľa, ktoré sa dejú . Vždy si musíš vybrať. To si vyberá. Nie, niet čo ľutovať, všetko sa dialo zákonite, niečo je v tvojej duši – niečo zvnútra a niečo je zvonku. Život je v každej chvíli prepojením týchto dvoch smerov, síl. Súsilie zvnútra a súsilie zvonku.  Záleží od tvojej vnútornej sily a súladu, či si viac svoj – svojbodný – slobodný, alebo viac otrok – od-rekti – odrieknutý. Buďme viac svoji, rodina.

Nikdy sa nebudeme páčiť všetkým. No a čo?

Ak chceme byť čestní k iným, musíme byť aj k sebe.

Ak chceme byť slušní k iným, musíme byť aj k sebe.

Medzi nami a inými nie je až taký rozdiel. Vedomie je to, čo nás odlišuje, ale aj spája. Na sneme preberieme veci. Budeme vedomiť budúci Zimný Slnovrat v meste, alebo v lese? Kruh sa môže k tomu vyjadriť, ľudia sa môžu k tomu vyjadriť. A každý si môže vybrať. 

Človek nikoho k ničomu neprehovára. Nepresviedča. Ale pokiaľ kráča, vyzýva: Zachráňme spolu tento svet!

SLÁVNOSŤ ZIMNÉHO SLNOVRATU r.19