Kategórie
Obrazové svedectvo Remeslá

Četanov posledný šíp

Vystúpenie na horskom festivale sa skončilo po tme a vtedy si uvedomil, že ešte neuvažoval o tom,, kde bude spať.  Človek skúsil zavolať ku známym, ktorí bývajú neďaleko, v brázde  horského údolia Fatry. „Zavolaj, keď budeš v dedine, muž ti otvorí“, hovorí Ľuba, ktorá nedávno dala vedieť, že už má vypracované tie kožky.  Vie ich robiť aj prírodne, mozgom, a tak sa človek celkom potešil, že bude z čoho šiť pekné a silné kožúšky. Kým našiel ten dom, bolo už riadne po polnoci a s potešením sa usalašil v kužeľovitom stane v záhrade.  Dnu boli rozprestreté bizónie a jelenie kožky, v stane bol  Mohavk, ktorý tu bol tiež na návšteve. Ešte chvíľu s ním pohovoril a potom sa konečne zvalil do pelechu. Ráno zistil, že hosťov je v tej záhrade viac. Niektorí sa živo zaujímali o hudobné nástroje a tak človek povyťahoval píšťaly koncové i dierové, bubny, fujarku a aj na nich čo-to zahral. Na fujarku si to skúsil z aj chlapec, ktorý tam bol s otcom. Jeho otec bol Čech a predstavil sa ako Četan. Rýchlo sme našli spoločnú reč.

Nový známy vyrábal luky na spôsob severoamerických indiánov, šľachované, a to bolo niečo , čo hneď zazvonilo, pretože človek vyrábal luky a šípy  od mala a už dlhší čas zbieral šľachy, aby sa pustil aj do takýmto spôsobom spevneného luku. Onedlho prišiel výrobca indiánskych fláut a Četan na nich hral, aby si vybral jednu z nich. Po chvíli sa k nemu človek pridal a tak vznikla veľmi zaujímavá hudba pozostávajúca z indiánskych prvkov skĺbených s našimi píšťalami a fujarami. Rozpravy trvali hodiny a hodiny a keď sa nový známy poberal, človek mu podaroval knihy a novú dosku Ožívajú. Už predtým sme sa navzájom pozvali a Četan sa rozlúčil so slovami, aby ho človek isto navštívil, že ukáže aj svoje luky a pohovoríme spolu o výrobe.

Četanove šľachované luky – mnohé z nich sú nedokončené.

O niekoľko dní zazvonil telefón a nový známy sa rozplýval nad hudbou, ktorú dostal do daru. Človek ho ubezpečil, že pri prvej príležitosti sa uňho isto zastaví a on chcel ďalšie nahrávky. Nechcel, aby mu došli poštou a trval na osobnej návšteve, na ktorú sme sa obaja tešili. To už bola rozbehnutá tá čudná chrípka a človek sa do Čiech dostal až takmer po roku, keď šiel s Malým Vrchárom na koncoročné skúšky do Slobodnej školy na severnej Morave. A tak  zavolal, že keď už tam bude, na severe, tak ak sa bude dať, zastaví sa. Skúšky však trvali takmer do večera a tak človek zazvonil Četanovi, či to necháme na inokedy, pretože do Liberecka sú to ešte najmenej ďalšie 4 hodiny cesty a to by iste prišiel neskoro;  hostiteľ by aj tak musel ráno do práce. Četan však trval na tom, že to je jedno, kedy prídeme, hlavne nech prídeme. Únava bola veľká, ale nakoniec si človek povedal, že svojho priateľa nebude naťahovať a že tam dorazí, aj keď po ránu bude musieť ísť cez celé Čechy domov.

NOC PLNÁ ROZPRÁV

Do Turnova sme dorazili už  po tme. Četan zvaril čaj, mal prichystané jedlo, ale vrhli sme sa rovno na luky a šípy, aby sme tie stovky precestovaných kilometrov využili na to, čo inak prebrať nemôžeme. Hostiteľ poukazoval, čo má rozrobené a čo hotové a už sme aj išli na dvor jeho polosamoty a púšťali tmou do lampou osvetleného svahu šípy svištiace z krátkych, šľachovaných lukov. Človeku sadol do ruky najviac jeden luk, ten bol podľa Četana na prérijný luk trochu pridlhý a objednal si ho voľajaký Nemec, ktorý si ho ale nakoniec nekúpil. Na ktorý lístok sa človek pozrel, ten trafil. „No nevadí, že si ho ten Nemec nekúpil,  môžem ho kúpiť ja“. Ale Četan odpovedal, že teraz je to jeden z jeho najobľúbenejších lukov.

Pre americké múzeá vyrábali repliky indiánskych košieľ často Česi, niekedy aj Slováci. Výrobcov takýchto lukov možno zrátať na prstoch. Dnes ich je o jedného menej.

Lovecký šíp

O predaji váhal a nakoniec poradil človeku iný luk , o niečo kratší ako meter,  šesťdesiatlibrový, ešte silnejší, s dostrelom do 250 metrov. S tým sa ale človeku v streľbe tak nedarilo. Malému vrchárovi podaroval hostiteľ väčší, jaseňový luk. Rodan ešte nejaký čas sledoval naše rozhovory a potom sa šiel umyť do prírodnej kúpelne s kamenným umývadlom a uložil sa na spánok. Rozhovory trvali do nadrána a Četan prezradil o lukoch všetko, na čo sa človek opýtal. Zvláštne bolo, že sme obaja oddávna vyrábali šípy najradšej z toho istého dreva – zo svíbu a z drienky, dokonca podobným spôsobom. Akurát že Četan ich vyrovnával nie nad pahrebou, ale teplovzdušným ohrievačom. Človek si zažiadal – že ak teda ten luk teraz nepredá, nech mu podľa neho spraví taký istý, koža byť na ňom nemusí. Rozlúčili sme sa pred spaním s tým, že sa o dva mesiace znovu zídeme na Slovensku u Ľuby na väčšom stretnutí, a že tam ten luk prinesie. Ráno sa máme v pohode dospať a keďže  hostiteľ už bude v práci, stačí len zabuchnúť dvere. Aj sme sa vyspali a keď sme si zaliali čaj, Četan sa zrazu vrátil s tým, že dnes pracovať nebude, aspoň nie dopoludnia. Človek sa tomu potešil tak sme sa rozprávali ešte ďalších 5 hodín, poukazoval nám svoj pozemok, kone Apaluzy, tiež dielňu a spôsoby prípravy šípov a lukov, vrátane rozbitia šľachy.

Dobrý a zároveň krátky, aký používali prérijní jazdci, je spevnený niekoľkými dômyselne naskladanými vrstvami šliach, naukladaných pozdĺžne a na niekoľkých miestach zatiahnutých priečne. Zvieracie šľachy z tura alebo z jeleňa sú napustené pevným, a pritom pružným glejom. Šľachovanie zvyšuje pružnosť luku a predlžuje jeho životnosť.

Nakoniec ešte raz vytiahol luky a ponúkol človeku ten krátky, silný luk. Streľba sa mu z neho spočiatku nedarila, krátke šípy z toho mimoriadne silného luku po výstrele akoby vôbec neklesali a leteli k sebe na jedno miesto nad terč. Nakoniec ich človek vystrelil bez mierenia  z otočky a vtedy sa zasekli  tesne k sebe do terča. „To je znamenie, mal by si mať tento luk“, vraví hostiteľ a i keď sa človeku z toho z ďaleka tak dobre nestrieľalo, ako z toho hadieho, povedal si, že ten luk nakoniec predsa len kúpi , aby aspoň jeden šľachovaný mal – do doby, kým dostane ten svoj. A s tým sme sa aj rozlúčili.

Četanove šípy človek ku svojim.

Doma človek uvažoval nad týmito zručnosťami takmer zabudnutých výrobných postupov, ktoré vie len málo ľudí. V ruke mal už niekoľko šľachovaných lukov, na spôsob ázijských aj indiánskych, ale tieto sa mu zdali byť výnimočné. Šľachu, ktorú dostal do daru ako vzorku , si odložil, s tým, že aj keď má kopec inej práce a výrobou lukov sa teraz neplánuje zapodievať, raz by si predsa len nejaký luk vyšľachoval.

Pri odchode sme sa ešte pozreli na obrovské totemové stĺpy, ktoré blízo domu  čakali na vztýčenie. Že chlapi to chcú dvíhať ručne. Človek poradil, že najľahšie sa dvíhajú o dosku zaseknutú v jame a opísal hostiteľovi ako na Slovensku stavajú máje.

  Cesta bola dlhá – takmer z nemeckej hranice – cez prahu a Moravu späť na Slovensko, hodín a hodín cesty. Človek si pomyslel, že je to trochu bláznovstvo, takto natesno stíhať veci v tomto hustom čase všakovakých obmedzení  v takej diaľke, ale – kedy už inokedy sa dostane do severných Čiech? V tejto šialenej dobe?

Ešte raz sme si napísali a človek mu pripomenul ten luk, čo má urobiť podľa toho hadieho. Medzitým prišli tábory remesiel a v priebehu dvoch týždňov si pri tých každodenných zručnostiach, čo stále robil, uvedomil, že každý deň myslí na Četana, na jeho výrobu lukov, ale aj na duchovné otázky, ktoré sme otvorili. Každý večer šiel pozrieť, či mu odpísal. Lebo neodpísal.  Posledná správa od človeka bola : „Četan, žiješ? Nemusíš odpisovať, keď si zaneprázdnený…“

Totemy vztýčil nedlho po našom odchode – Na Letný Slnovrat.

„Četan zomrel“, napísala Ľuba. Človek hneď volal, že čo sa stalo. Ľudia z jeho okruhu vravia, že zomrel nedlho po očkovaní proti tej čudnej chrípke. Na zlyhanie srdca. Nevyzeral, že by mu niečo bolo. Človek mal pocit, že bol v plnej sile. Ale to už je teraz jedno. Lebo už nežije. A toľko sme si toho ešte chceli povedať. Odišiel. A s ním odišlo aj remeslo možno najzručnejšieho výrobcu krátkych šľachovaných lukov v tejto časti Európy. Niekoho vraj nedávno trochu zaúčal. A človek si uňho povedal, že by predsa len nejaký šľachový luk vyrobil a teraz si spomenul na tú vetu a na to, že si od neho priniesol dve pripravené šľachy. Príliš sa mu do toho nechcelo. Hovoril si, že načo robiť to, čo vedia robiť iní? Lebo knihy zaňho nik nenapíše, piesne nenahrá…

„Jeho duša odišla k predkom na juh“, napísala bytosť z jeho rodiny. 

Keď sa šerilo a nebol ani deň, ani noc, na hranici svetov sme spravil Na Medzi pre Četana s Malým Vrchárom obrad. Chválili sme jeho dary a prihovorili sme sa u Veľkého ducha za jeho dušu, aby mu poskytol dobré miesto. Hľadiac pritom na stranu, kde podľa jeho viery sídlia duchovia predkov. A po modlitbe sme vystrelili na jeho počesť obetné šípy. A nad našim údolím sa ozvali dva pokriky, ktoré sa niesli až za hranice tohto prejaveného sveta.

Chvála ti, Četan , aj za tvoje udržiavané zručnosti, odovzdané znalosti a za tvoju pohostinnosť. Nech je  k tebe pohostinný svet predkov. A – nech má tvoja duša dobrú cestu!

Keď sme sa vtedy, v jeho sídle na lesnej polosamote, posledný raz lúčili, po spoločnej streľbe Četan založil na tetivu šíp. A vystrelil ho s naplno napnutého luku tak, že ho v tej rýchlosti Malý Vrchár ani nevidel. Šíp letel ďaleko na juh a v tichu ho prijala hora.

snímky: ŽS

Tulec zdobený farbenými dikobrazími ostňami. Četanova výroba.
Tento tulec je zdobený jabloneckými korálkami, ktoré v Severnej Amerike s obľubou používali prérijní Indiáni. Znalci dnes oceňujú dobové odtiene.

Takto si ho pamätáme chvíľku pred našou rozlúčkou. Četan strieľa z nového jaseňovaného, šľachovaného luku.

Jedna odpoveď na “Četanov posledný šíp”

Veľmi silný odkaz. Ďakujem. Nech Četanova duša nasleduje Svetlo a všemocná Láska nech ho objíma.

Komentáre sú zakázané.