Včera človek učesal arabského plnokrvníka. Nasadil mu uzdu, očistil mu strelky na kopytách a nasadil sedlo. Potreboval si vyvetrať hlavu. A ešte na tom arabskom koni nejazdil. Teda ak nerátame zo dve jazdy bez sedla na konskej lúke, kde sa pásol so Zorenou. Keď mu dotiahol podbrušník, vysadol naň a zamieril na hrebeň. V takýchto kopcoch tento kôň možno ešte nebol. Spieval mu pieseň: Koníkovi uzdička…
Na hrebeni popchol beluša do klusu. Ten by najradšej hneď aj cválal, ale povedal si, že ho udrží len v kluse, aby robil presne to, čo človek vyžaduje. Minule sa na konskej lúke z klusu sám rozcválal , vyhadzoval nohami a zhodil svoju majiteľku, ktorá bola na ňom bez sedla, tá spadla na tom strmom kopci koňovi pod kopytá, ale našťastie ju nezašliapol. Teraz sa človek sústredil na to, aby ten arabský cválač robil to, čo treba, aby nebol pri jazde nebezpečný alebo nevypočítateľný. Občas ho popchol do klusu, do cvalu, potom zas spomalil, niekedy aj zastavil, otočil, alebo cúvol. Ľahko ho bolo popchnúť do behu, ťažšie zastaviť. Uvedomil si, že si nevzal uzdu a jazdí len na ohlávke. Poriadne vycválať by ho bolo. Tento koník je ešte bujarejší, ako bol kedysi ten dostihový hnedák Lipeň. Ale dnes ho nevycvála. Nie na ďalekej trase. Prebehli sme sa po hrebeňovke a pozreli pekné výhľady. Človek si uvedomil, že ho na tom vesternovom sedle tlačí zadok, ako schudol, cítil si tam panvové kosti. A trochu aj zranenie, ktoré mal na nohe. Povedal si, že na dnes tie dve hodinky stačia. Ani kôň nemusí dostať svalovicu. Cestou späť, na strmejších miestach sa s tým koňkom rozprával. Hovorí mu: „Keď chceš byť tuto, musíš sa dobre správať. Máš zodpovednosť za seba i za človeka. A vlastne aj človek má zodpovednosť za seba i za teba. Poznal si planiny, roviny a možno aj mierne svahy, ale tu je to strmé, tu sa musíš naučiť chodiť po vrchársky. A nemôžeš sa rozcválať nadivoko dolu strminou“. Koník kýval ušami a pri návrate ho ešte pár krát pustil do cvalu. Hore miernym kopcom i po rovine sme preleteli, obom sa to páčilo, až sme zistili, že sme nad susedovou kolešňou, o kilometer ďalej, ako je naša usadlosť. Tak človek otočil koňa a vrátili sme sa , zišli dolu strminou. Cestou späť kráčal koník už presne tak, ako kráčať má, noha pri nohe a plece pri pleci. Človek ho viedol pomedzi hustý porast, aj popod kríky, pritom sa on prikrčil, ako kedysi dávno huculský žrebec Gorin, prvý človekov koník. Hm, arabský plnokrvník nie je najlepšie plemeno do našich vrchov. Ale dnes ti to celkom išlo, aj sme si rozumeli, hovorí mu človek a koník , pomaly zostupujúc dolu strminou po krkahájoch, pozorne počúval a strihal pritom ušami.
Zajtra balíme veci na Gazdovskú obrodu, ktorá bude tohto roku na Látkach. Bude tam reč aj o ošetrovaní koní. Udalosť tuto:
