Kategórie
Sviatky Vedomectvo

Na Dušičky zapáľme vatry!

 

       Je to po prvý raz, možnože v celých našich známych dejinách, čo je zakázané ísť páliť ohníky na Sviatok duší Predkov (ľudovo Na Dušičky, úradne Pamiatka zosnulých). Tento sviatok tesne predchádza Sviatku všetkých svätostí (úradne Sviatok všetkých svätých).    

     Žiadne strachy, veľkorodina, podstata nášho sviatku môže byť zachovaná. Dokonca tento zákaz môže mnohým pomôcť odhaliť skutočnú hĺbku Sviatku duší Predkov.

     Je to predovšetkým stav našich duší, ktorý určuje, aké budú Dušičky. Mali by sme si urobiť poriadok nielen v našich príbytkoch, aby sme mohli dôstojne sláviť tento sviatok, ale aj v našich dušiach, citoch a vedomí. A teda – v našom vnútornom duchovne.

     Duše predkov nezávisia od priestoru, od hrobov. Tam si ich len snáď ľahšie pripomenieme. Duše predkov nezávisia od pohrebiska – ani tie, ktorých telá sú pochované pod zemou, a už vôbec nie tie, ktorých telá podľa nového, či pradávneho zvyku – prešli žehom. Duše predkov si takisto môžeme pripomenúť v našich príbytkoch. Prah domu je od pradávna zasvätený predkom. Takisto ohnisko, alebo pec. Oproti peci – v prípade bytoviek – oproti sporáku – by mal byť kút predkov. Môžeme si tam pre túto príležitosť kútik ozdobiť starými snímkami našich predkov, alebo predmetmi, ktoré ich pripomínajú. Pred Dušičkami sme vlani v prírodnej škole vyrábali sošky dedov a babiek, na slávnosť predkov prišli aj rodičia a starí rodičia detí. Hrali sme a spievali, urobili obrad – a potom – mnohí spomínali , hlavne pokolenie dedov hovorilo príbehy, ktoré ani ich priami potomkovia nepoznali. Ich rodiny sa tým príbehom divili. Mimochodom, či skôr – chodom – opýtali sme sa svojich rodičov, prarodičov, tiet a pratiet, strýkov a prastrýkov – aké príhody zažili v detstve? V akom dome sa narodili oni alebo ich rodičia? Kedy dali na hlinu doskovú palubovku? Alebo – kedy sa presťahovali z tehlovej bytovky do paneláku? Ako sa hrali s rovesníkmi a čo všetko stihli vytrieliť, keď boli malí? Ako vyrastali v rodinách, ktorých staršie pokolenie už možno nežije? A – snažili sme sa nájsť súvislosti medzi ich a našim správaním, podobenstvá a opačníctva?

     Na dušičkový šiestok, v sobotu, sme mali vlani – ako obyčajne – slávnosť pri Dušičkovej vatre . Tohto roku ju asi budeme mať v úzkom kruhu. Niekedy si pripravujeme sviečky z vosku, zo včelieho vosku, veď včely chováme. Ale niekedy si povieme – že voskové sviečky práve nemáme a – načo páliť ropný maz? Keď v lese je toľko odumretého dreva? A vezmeme kresadlo a – zapálime s úctou k posvätnému ohňu – brezovú kôru. Priložíme chrastie alebo štiepance a – o chvíľu horí ohník a onedlho plápolá – vatra. V jej plameňoch vidíme dávne i nedávne, prejavene živé, i duchovné priestory, podstaty konaní – kony i zákony. A v stave pohrúženia pri ohni, pri ktorom rozjímame státisíce rokov a na rozdiel od štvoruholníkových elektrických blikotaviek, v ohni vidíme skôr príbehy, ktoré sa nás týkajú, ktoré sa týkajú našej duše, ktoré sú naše a sú o nič menej živé a vzrušujúce, či upokojujúce, sú živšie a skutočnejšie , ako tie filmové. Oheň je živel, prostredníctvom ktorého – podľa povestí predkov – pán nebeského svetla – Svarog na počiatku nášho vesmíru stvoril svet. Niektorí to volajú – veľký tresk. Úder kladivom nebeského kováča – obrazne povedané – v prvotnom ohni zapálil náš svet a potom ukul Slnko. Týmito svetlými počinmi, ktoré predstavujú zrodenie nášho sveta, zahájil i naše vesmírne bytie, v ktorom znejú naše životy. A podľa vedomstiev našich predkov je živel ohňa – svetla – bránou nie len pri našom vesmírnom zrode, svetlo je prítomné nie len pri našom narodení, ale – oheň je aj bránou duše pri opustení tela. Bránou, ktorá znamená návrat ku Zdroju. Dávni Sloveni – podobne, ako i ďalšie národy slnečného obradu – telá mŕtvych po vyvanutí duše spaľovali. Až do minulého storočia na Slovensku pretrvávalo vypaľovanie pohrebnej jamy, keďže už dávno bol žiarový pohreb zakázaný pod vplyvom invázneho duchovna. A dnes – v čase prienikov obrazne povedané knižného, prírodného i hmotného vyznania, ľudia rôznych duchovných okruhov – a všetci, bytosti, sme spolu jedna veľká rodina, všetci si zapaľujú sviece, lúče, či iné ohníky. A vieme, že veľký oheň voláme vatra.

      Mnohí považujú sviatok Dušičiek za smutný sviatok. Užité biblické duchovno vyzdvihovalo utrpenie, dôvody na to boli rôzne.. V prírodnom duchovne sa však patrilo – a aj sa patrí – radovať sa s dušami predkov. Viera v pokračovanie života vychádza z pôvodného duchovna, ako i slovo raj (sanskrit.. rajas); raj Sloveni nespájali so záhrobím (podsvetím), ale cez oheň – svetlo – s nebesami (slov. nebo – indoarij. nabah). A preto – ako hovoria doboví zapisovatelia z časov slobody pôvodného duchovna – Slovania síce na tryzne (žiarovom pohrebe) síce smútia, ale potom sa radujú, pretože Boh dušu prijal …

     A od týchto starých dôb sa konajú hostiny a slávnosti na počesť umretého, ktoré sa dodnes volajú kary. A na tých sa spievajú aj veselé piesne (pisateľ také v detstve zažil). Pretože sa patrí dušu odchádzajúceho sprevádzať slávou na jeho počesť a tiež radosťou z jeho života, ktorý prežil a s radosťou, že je dobre prijatý vyššími silami na ďalšiu cestu. Aspoň tak sa to patrilo podľa zvyku našich predkov, ktorí aj posledný obrad v živote vnímali s plnou úctou, so všetkými súvislosťami – celostne.

     A tak, ako sa patrí na tryzne dať zahrať a zaspievať obľúbené piesne nebožtíka, tak sa patrí aj s radosťou spomínať na predkov a dať ich dušiam najavo, že sa tešia z toho, že tu žili a že splodili ďalšie pokolenia, ktoré ich takto oslavujú. A tak môžeme v dobových letopisoch čítať, ako predkovia – Slovania na Dušičky pálili ohne, ale i spievali a tancovali v ústrojoch rôznych… Tak, ako na pohrebe, tak i na Sviatok Duší predkov mali obradoví tanečníci svoj obradný ústroj alebo masky, ktoré mali úlohu predstavenia bytostí duchovných, i úlohu ochrannú. Samozrejme , že smútok a trúchlenie sú súčasťou úcty a čím sú rany straty čerstvejšie, čím ich viac milujeme, tým väčšia je bolesť pozostalých. Ale treba ísť aj za bránu prahu bolesti a precítiť radosť so spojenia s predkami, ktoré nespočíva v nejakom umelom špiritualizme, ale v skutočnej láske a vedomí, že sme nositeľmi ich odkazu, že nesieme nielen dedičné závitnice (DNA), ktoré naďalej zušľachťujeme, ale že nesieme aj duchovno, ktoré sa nijako nedá celé zapísať, čo ale neznamená, že by nebolo.

     Zapáľme sviece, zapáľme ohne a s hlbokou úctou zapáľme aj dušičkové – obvetné vatry. Obeta – staroslovansky obveta – znamená obvetovanie – teda vetovanie – vetenie – prehlásenie. Slávnostné prehlásenie je obveta. Preto v poľštine a ruštine dodnes obetovať znamená sľúbiť. Prehlásme pri posvätnom ohni vety na slávu predkov! Zapáľme ohne – svetlá týchto viet spolu so svojim prebudením! Prestaňme už spomínať toľko zlých vecí a oslávme sviatok bytostna v úcte k predkom! Takto si uctíme i dobré stránky nášho sveta a dávame nádej pre potomkov a nasledovníkov. Ale nie každý má veľký dvor, kde vatru môže za predkov zapáliť. Aj malá svieca, či už zo živice s kahancom z kôry, či zo včelieho vosku alebo aj taká bežná, z obchodu, aj tá malá svieca, ktorej ohník sa vznáša nad tenučkým knôtom, zapálená v tichej úcte v kútiku malej izbičky,  môže znamenať precitnutie v Rodostrome, svetlo prebudenia v živom rode, oheň úcty k predkom.

     A tak, drahá veľkorodina, v plnom vedomí, s plným citom a plnou vierou v to, že náš život nie je daromný, že naše reťazce životov, vtelení a odovzdávaní živy potomkom a nasledovníkom sú zmysluplné a duchaplné, že sa vynasnažíme ďalej odovzdávať vedomstvá o rode a vesmíre, a že sme hlboko vďační reťazcom našich predkov, ktoré to tiež od nepamäti robili, aby sme tu dnes mohli my žiť, s našimi kvetmi a plodmi, aby dnes neskončilo touto nocou, ale aby sa narodilo s novým východom nášho veľkého , posvätného, duchovného Slnka.

Chvála za dary z čistého Zdroja,

chvála Predkom

a ďalším silám, cez ktoré prišli.

Snímky:  1. snímka – Jaro Pavliga, Ladomíra, Žiarislav

Ak chcete podporiť našu činnosť, môžete prispieť jednorázovým darom, alebo trvalým príkazom tuto:  CHCEM PODPORIŤ

Jedna odpoveď na “Na Dušičky zapáľme vatry!”

Pisateľka zapálila posvätnú vatru na záhrade pre svojich predkov a predkov našich potomkov. Pri rozjímaní strávila niekoľko hodín s pocitom pokoja a spokojnosti.
Dostala aj darček k narodeninám od syna v podobe zapálenia svetielok Predkom na mieste odpočinku ich telesných schránok. Chvála.
Chvála aj Tebe, Žiari-slávik, za články, ktoré pre nás robíš.
PS: Ľudia, neverte tým číslam,o úspešnosti testovania. Vždy nás klamali, klamú aj budú. Preto si udržujte dobrú náladu, dobré vzťahy, úsmev na tvári, pokoj v srdci, lásku v duši.
Zapáľme tie plamienky. Keď nie na cintorínoch, tak v našich srdciach. A keď uhasia jeden, namiesto neho zasvietia ďalšie. A niet tej sily, čo by ich zadusila.
PS 2: Blahoželám k peknej recenzii. Ožívajú je CD ktoré pre mňa je najkrajším darčekom, ktorý sa nezunuje. Chvála!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *