Kategórie
Spoločenské Vedomectvo

NAŠA SPOLOČNÁ SKÚŠKA

Žijeme v rôznych prostrediach, žijeme v rôznom stave, žijeme rôznymi činnosťami, žijeme rôznymi hodnotami, žijeme v rôznych skupinkách. To je pravda. Ale máme jedno spoločné.  Žijeme v jednej veľkej spoločnosti.

Pred nedávnom človek napísal, že v nasledujúcich týždňoch môžeme byť vystavení skúškam. Už sa začali. Jedna takáto skúška sa práve deje. Nemocnice sú plné, naši zdravotníci sú preťažení,  zodpovední sa to snažia zvládať. Niektorí sa dostavia na hromadné testovanie, pretože veria tomu, že je to tak dobré. Niektorí ostanú doma, pretože veria, že je to tak dobré. Jedni aj druhí, takí aj onakí – môžeme mať jednu spoločnú vec: Môžeme byť k sebe ohľaduplní.

Všimli sme si, že mnohí sú dnes veľmi podráždení. Priatelia sa hádajú, pre názory na nákazu – napríklad. Nespoznávame niektorých priateľov.  Hnev, zlosť a zúrivosť by ale nemali byť radcami dobrého života. Treba ale si uvedomiť,  že ľudia sú v núdzi. Mnohí sme prišli o živnosti. Mnohí stratili prácu, lebo ich zamestnávateľ musel skončiť. Mnohí sa nemôžu dostať do práce. Mnohí stratili príjem a rastú im dlhy.  Mnohí od pondelka už nepôjdu do školy a budú musieť sedieť doma. Mnohí sú zavretí v panelákoch a nemajú prostriedky, dopravné, alebo peňažné, aby sa dostali do lesa, vyvetrať sa, prejsť sa, alebo si zabehať, mnohí sú v mestách ďaleko od prírodného prostredia a budú musieť nejaký čas zostať doma. A mnohí sú zavretí vo svojich obydliach už od jari. Napríklad ľudia z rizikových skupín. Sme v núdzi, priatelia. Jednoducho to tak je. Môžeme síce uvažovať, kto, alebo čo je tomu na vine, môžeme síce uvažovať, či to musí byť práve tak, ale skúsme sa na to pozrieť tak, že stav je, aký je, okolnosti, ktoré sa stali, nás presahujú, je to väčšie, ako my, nevieme tomu rozkázať a musíme, chceme, mali by sme chcieť dobre obstáť v tejto skúške. Ako osobnosti, ale aj ako spoločnosť.

Je otázka, či touto skúškou chceme prejsť a či v nej chceme obstáť. Prirodzene – áno, už to je naša cesta.

Prvá vec, ktorej by sa mali vzdať, sú spory. Spory sú stratou sily. Najhoršie je hádať sa s blízkymi, s rodinou , s priateľmi. To je úplne vyčerpávajúce. Ak nedochádza ku zhode, jednoducho to vypnime. Vypnime spory. Vyvetrajme  únavné reči.  Ak sa doteraz nepodarilo dosiahnuť zhodu a nestojí na tom náš život, tak prejdime na veci, na ktorých práca prináša úžitok. Prestaňme sa sporiť a obviňovať. Tápeme sa vo vinách verejne, správy sú ich plné, nevnášajme to do priateľstiev a spolužitia. Slabí sú často preto slabými, lebo mrhajú svojou silou na veci, ktoré nemôžu zmeniť.  Nemožno presvedčiť svet o svojej pravde. Pravda je to, čo je, a to nemožno vlastniť. Nik nemá pravdu. A ani ju mať nemôže. Ale každý môže mať pochopenie. Aj keď ho práve nemá. Chápanie je práca. Je to namáhavé, aspoň spočiatku. Pochopenie je to, čo nezískame, keď nútime iných, aby prestúpili na našu vieru. Keď nasilu  nútime iných, aby zdieľali naše názory. O spoločnosti, o zdraví… Niekto verí  viac prirodzenej zdravotnej odolnosti, cvičeniam, bylinkám, duchovnému ladeniu … a podľa všetkého to nie je náhoda, asi s tým aj má nejaké skúsenosti a cíti, že toto je jeho cesta. A niekto viac verí viac odolnosti získanej očkovacími látkami, liekom, moderným lekárskym postupom a asi to tiež nie je náhoda – asi s tým aj má nejaké skúsenosti a cíti, že toto je jeho spôsob. A sú aj takí, ktorí v niečom veria prírode a v niečom sa spoľahnú na lieky. A tiež to nie je náhoda, je to aj vec ich skúseností. Nebuďme ku svojim priateľom nátlakoví. Skúsme ich pochopiť. Každý môže byť priateľom. Vzájomné chápanie je cesta, je to priateľstvo, je to lepší svet.

Náš svet je závislý od našich vzťahov. Osobný, i spoločenský. Nikto nie je celkom odrezaný od ostatných. I keď žije na samote, i keď žije na samotke. Sme prepojený vo svete. A náš svet je závislý od našich vzťahov.

Niektoré veci môžeme ovplyvniť viac, a niektoré len tak trochu, alebo takmer vôbec. Ale vždy môžeme ovplyvniť náš stav. Len keď sa dostaneme do ladného, do rovnovážneho stavu, vtedy môžeme chápať svet. A aj seba. V pomykove vidíme veci neostro. V pokoji ich môžeme vidieť, ale aj vyhodnotiť jasnejšie.

Teraz je mimoriadka, priatelia, i nepriatelia, všetci sme na jednej lodi. Keď sa dejú mimoriadne udalosti, sústreďme sa na ich zvládnutie. Prestaňme sa hádať, sporiť, naťahovať. Sústreďme sa na túto chvíľu, na tieto dni, na tieto týždne. Bude to husté, ale zvládneme to. Ak sa budeme snažiť, ak sa budeme snažiť chápať iných, ak budeme k sebe ohľaduplní.

Áno, tí hore to nerobia tak, ako by sme si to najlepšie predstavovali. Ale ani my by sme to na ich mieste nevedeli robiť tak, ako si to najlepšie predstavujú tí iní. Oni nie sú bohovia a ani my nie sme bohovia. Sily, ktoré nás presahujú, nás vystavili skúške. Skúsme, len v základných chodoch, to sa dá, skúsme teraz chvíľu v tom pralese bytostí , ľudí rôznych naladení, hodnôt, zamerania, skúsme v tom vidieť určitý živý chod. Tam, niekde za konaním sú zákony nášho spoločného chodu, spoločného ducha. Skúsme to vycítiť, skúsme to podporiť.

V očiach nad rúškami vidíme často neistotu, strach, únavu. Ale vidíme tam i odolnosť, snahu, citlivosť. Tam, tesne nad tým rúškom, za tými trochu lesklými, trochu vlhkými okienkami, tam je vždy svetielko duše. Aj keby bola ako zahalená v najrozličnejších duchovných naladeniach, v najrôznejších šatách, tá duša tam je ukrytá. Keď jej nevieme pomôcť, skúsme ju aspoň nezraniť. Ale – naozaj si nevieme pomôcť? Veď pomáhať si predsa vieme.

Každý má svoj spôsob jestvovania, cítenia, hodnotenia, správania, ktorý je mu prirodzenejší. Náš okamih, náš stav je prejavom tohto spôsobu, mení sa, vyvíja, určuje nám cestu . Skúsme teraz, priatelia, nejakú chvíľu, aspoň v týchto časoch núdze, správať sa tak, aby sme ostatným ak už nepomohli, tak aspoň nepriťažili. Skúsme sa snažiť viac. Teda aspoň my, čo nie sme dokonalí.

Sme potomkovia ľudí, ktorí prežili. Prežili obdobia živelných pohrôm, neúrod, vojen, nákaz, nepokojov, hladu, smädu, útokov nepriateľov i útokov mikroorganizmov. Naši predkovia to zvládali, my sme to zvládali a preto sme tu. Uvedomme si, že my nie sme slabí. Mnohí prežili väznený v jamách, vyhnaní v lesoch, zranení v lôžkach, či skleslí v nemoci. A predsa sa naši predkovia, a predsa sme sa my znovu vzchopili, postavili a ďalej kráčali svoju osobnú, ale i spoločnú životnú púť.

Niektorí majú tie skúšky teraz ľahšie. A niektorí, a tých je viac, to majú náročnejšie. Niektorí bojujú o život.

Istota Zeme, živosť vody, sviežosť vzduchu, svetlo ohňa, aj keď tie živly sú akoby zakryté, za rúškom, za stenou, uvedomme si, že v skutočnosti – v skutočnosti sú v nás. Sú v našom svete. V našich dedičných závitniciach.  V našej žive, živej sile, sme to my. V našom svete – rodnom, živom, ladnom i pernom, veľkom i svornom, v našom všedušnom všehomíre.  Priazeň síl, ktoré nás presahujú, dobré vzťahy a zdar, teda aj zdravie vám praje ten, ktorý vás práve oslovil. Pochváľme dary našej Cesty, priatelia.

snímka: pisateľ

Ak chcete podporiť našu činnosť, môžete prispieť jednorázovým darom, alebo trvalým príkazom tuto:  CHCEM PODPORIŤ

Jedna odpoveď na “NAŠA SPOLOČNÁ SKÚŠKA”

Prichádza jeden z najdôležitejších pre nás sviatok. Hoc premiestnený z jarného obdobia. Na cintorínoch som počula strážia fízli, aby tam číhali na ľudí. Je to príšerné. Ale, ľudkovia, to nič nie je. Veď na to, aby sme si uctili našich Predkov, nemusíme chodiť k ich hrobom. Dá sa spraviť obrad aj doma, na záhrade, v prírode… spájame sa s nimi predsa v srdci. Ťažké chvíle prežívame. No všetko, čo za niečo stojí nie je práve prechádzka ružovou záhradou. Veď je to v každej našej rozprávke. Vari sú už ľudia tak slaboduchí, že nie sú schopní pochopiť, čo znamená slovo dobrovoľne?! Tak úzkoprsí a vystrašení, že nie sú schopní ani takej obety, aby vydržali napr. 10 dní bez fin. prostriedkov? Hlavu hore! Dolu náhubky! Prestaňte sa ľutovať. Prestaňte hovoriť: Čo my stým narobíme. Kto si myslíte, že za vás niečo urobí!? Fašizácia naberá na obrátkach. Záleží na každom z nás, či bude mať voľný priebeh. Kto inak nedokáže, nech sa dá otestovať, ale ponesie za to aj dôsledky. To znamená,že súhlasí so zločinmi, ktoré sa páchajú na našom národe. A tým je spoluzodpovedný za to, čo sa deje. Denodenne vykonávajú ľudia rituál umývania rúk doslova a do písmena.( Mimochodom, viete, čo obsahujú tie dezinfekčné prostriedky? Či celkom náhodou nenarobia viac škody než úžitku?/ Vari tu už všetci zabudli, aké ťažké skúšky a útrapy znášali naši Predkovia, aby sme sa my mohli vôbec narodiť!? Aby sme mali svoju Zem, svoju reč… Vari tu už napojení na debilizátory väčšina zabudla, čo sú skutočné hodnoty!? Veď predsa aj malé dieťa rozozná lož od pravdy! Bratia a sestry, milujem Vás! Hore srdcia! S rozvahou a láskou všeličo zvládneme. Za dobrú vec sa oplatí niečo obetovať. Buďme v pokoji. Vietor sa raz určite obráti a bude pre nás priaznivý. No my by sme mali zostať pevní.

Slovensko moje, otčina moja
krásna si ako raj.
Hory zelené a ľudia krásni
láska tu kvitne nám
Na našich lúkach spievať chceme
z prameňov živých vodu máme
Sme národ múdry a veľmi dobrý
aj keď tu číha zlo
Spolu vstaneme, živí budeme
našu rodnú Zem zachováme
Zobuď sa , zobuď môj priateľu
bo nám slobodu preč zoberú
Slovensko moje, otčina moja
krásna si ako raj

Komentáre sú zakázané.