Posledné slnečné kolo

Mamka bola plná sily a tvorivosti. V dôchodku sa už venovala naplno svojej záľube – šitiu. Bola učiteľka, ale šila po celý život. Mala taký ten domáci šijací stroj, osvedčený desaťročiami, ale na dôchodku si kúpila nový, tiež jednoduchý, ale o niečo presnejší. Začala totiž zošívať vzory. Z malých kúskov plátien zošívala vzory a z tých šila dečky, prikrývky, nástenné obrazy, tašky, peňaženky, puzdrá na zošity a všakovaké iné krásno-úžitkové veci. V susednom meste otvorila vyučovanie pre pačvorkárky a chodilo jej tam mnoho učeníčok.

V byte mala úhľadne naskladané látky všakovakých farieb a vzorov, ktoré zošívala a zošívala. Látky boli naskladané tak presne, že vyzerali ako stena. V krabiciach mala prvotné zošívačky, nite, všetko označené a presne vyrovnané, takže aj to vyzeralo ako stena. Vlastne by mohla otvoriť aj kurz skladania, pretože takéto skladanie svet nevidel. Raz, keď sa balila na návštevu sestry do zámoria, človek videl, ako zabalila veci rozložené po celej izbe do jediného kufra. Bežný ľudia by to zvládli do troch kufrov, tí najlepší do dvoch, mamka do jedného. V tom kufre nezostal voľný milimeter. To akoby ste zlisovali. Neskutočné.

Mamka vedela šetriť, to po celý život. Šetrila peniaze, jedlo, látky, všetko presne uložené, všetko pod dohľadom. Byt bol plný kvetov. A tým kvetom sa ako darilo. Rástli ku stropu, paprade by sa popínali od stropu až po zem, keby ich nezostrihla.  Na balkóne sa ťahal pavinič. Poriadok spravila aj v rode. Na univerzite pre starších, ktorú si spravila, sa naučila zásady značenia rodokmeňa a založila rodovú knihu. Všetko v poriadku. Šetrila aj vodu. Mala malú vaňu, nohy ste si museli vyložiť hore, keď ste si do nej ľahli. Zaťahovacie dvere jej spravil strýko. Nedokončenú chatu obložila vlastnými rukami, odmietla pomoc. Ruky jej brneli a boleli ju kolená. Kolená.

Na bolesti kĺbov jej človek vozil kozacinu. Ukázal jej, ako treba jesť ten prírodný kolagén, ktorý vzniká vývarom mäsa s kosťami a samozrejme i s kĺbmi a šľachami. Keď mal človek ťažkosti s kĺbmi, všimol si, že to zaberá ešte v ten deň.  Ale veľa z toho nevyužila. Keď človek docestoval o mesiac – o dva, mäso bolo stále celé v mrazničke. Pritom mäso z obchodu jedla. Ale toto si šetrila.  Bylinky mala vždy nazbierané, rôznych druhov, ale lieky si šla vziať k lekárovi. Lekár jej dal tabletky na kĺby. Tie nejaký čas jedla, ale potom ju presvedčil, aby si nechala pichať do kolena akési strašne drahé injekcie. No a pri pichaní kolagénu jej lekár prepichol nerv. To bol začiatok konca lepších dní.

Kým do vtedy ju koleno len bolelo, od toho prepichnutia nervu takmer nechodila. Už to neboli mierne bolesti, ale bolesti ukrutné. Trvalo to pol roka. Lekár jej na to predpísal akési veľmi tvrdé lieky, ktoré mali silné vedľajšie účinky, vrátane poškodenia pečene. Tie tvrdé  lieky brala pol roka a sťažovala sa na bolesti vo vnútorných  ústrojoch. Po pol roku jej pri vyšetrení našli malé novotvary. Tie sa postupne rozširovali napriek ďalším chemickým liečbam. Bojovala s tým roky, roky, popri tom pracovala, šila, učila i vystavovala. Bojovala s tým urputne a poctivo, ale nakoniec to nabralo rýchly spád. Iný by asi tak dlho nevydržali. Ale ona áno. Hľadala a nachádzala spôsoby, ako to skladať , vyrovnávať, chodila na vyšetrenia, mala o tom prehľad. Ale potom to vzalo rýchly chod. Sestra priletela na Slovensko. My sme cestovali často. Chlapci jej nakreslili stromy života so svargami, na Zimný Slnovrat dostalal aj lapač snov, Malý Zorik jej vystrúhal prívesok Mokoše, ochrankyne žien. Ale to už bola mamka na odchode. Predtým čítala Srholca a niekedy aj zašla do kostola, tak sme sa jej spýtali, či nechce kňaza. Nechcela. Mala duchovné vnímanie, ale nie taký ten príklon k náboženstvu.

Odišla tak, ako žila. Veci mala pod dohľadom. Na účte peniaze na pohreb, všetko presne zadelené, čo má kam ísť. Na pohreb si zažiadala pieseň „Stúpaj Stúpaj“ a ešte si vybrala „Všetko je dar“. Sprvoti bola reč aj o Ave Maria , ale to zrušila. Na náhrobnom kameni nechcela kríž. Vybrala si šesťlupeňovú slnečnú ružicu. A vlastne ani nechcela zemský pohreb, ale určila si žiarový spôsob. Na pohrebe počas piesne „Stúpaj, stúpaj“ človek zapálil posvätné bylinky a uskutočnil vydymovací obrad okolo rakvy.

Druhá časť sa diala, keď prišla z krematória urna. Mamka si priala, aby bol popol rozsypaný do zeme pod kameň. Aby neostal v tej umelohmotnej urne, z čoho ani ona nemala dobrý pocit.  Farár povedal že popol musí zostať v urne. To sa našej rodine nepáčilo, umelohmotná väzba. Teta povedala , že aj tak popol vysypeme. Farár povedal, že volal s nadriadeným, ale že to nie je možné. Teta – že popol vysypeme. Farár – že teda on nepríde na pohreb. Potom už aj chcel prísť, ale teta , inak veľmi pobožná, mu povedala, nech nejde.

Rodina sa zišla a šli sme na  cintorín v obci, kde mama vyrastala a kde si priala byť pochovaná. Keďže urna nebola inak otvoriteľná, výrobcovia s otvorením urny  zjavne  nerátali, tak človek prerazil veľmi tvrdé veko vrchárskym osekávačom a otvoril urnu ako konzervu. Popol vysypal do jamy. Predtým urobil obrad chvály, poďakoval za všetko, nakoniec sme – vedomecká časť rodiny – vyriekli modlitbu „Večné svetlo“, kresťanská časť rodiny „Otče náš“, ateisti vzdali úctu mlčaním. Potom sme šli do domu tety , ktorá nás pohostila a kde sa niekoľko hodín prednášali dojemné i veselé príhody zo života mamky a rodu.

Na mamkinom kameni boli podľa jej priania aj mená jej dvoch malých súrodencov, ktorí na rozdiel od svojich siedmych živých sestier a bratov  umreli pred a po pôrode, a ich drevené kríže tam už nestáli. A pri jej mene je vyryté znamenie večného života – slnečná ružica, aká bývala na miestach odprevadenia duše  odpradávna. Tak, ako si to priala. 

Boli sme radi, že mama si jasne určila, aký chce mať pohreb a my sme jej mohli splniť jej posledné priania.

Podobné články: MALÝ VRCHÁR V MESTE A „BABINA STODOLA“