Ísť do prírody sme vždy považovali za bežnú vec, za výsostné právo. Zákaz cesty do prírody nie je len obmedzením slobody a vyžitia, ale aj obmedzením zdravotným. Pisateľ síce býva na lesnej samote, avšak zastáva sa práva tých, ktorí takúto možnosť voľnosti prirodzeného pohybu nemajú.
Prírodná, prirodzená odolnosť je aj v tomto koronovom období našou najväčšou istotou. Nepomerne väčšou istotou, ako lieky a očkovacie látky. Kým sa bežní občania dostanú k vakcínam, aj tak už bude (do jari) podstatná časť spoločnosti imunizovaná, alebo – ako sa tomu dnes nadáva – „premorená“. A teda bude pomerne odolná voči kovidu.
Je dobré, že každý má právo udržiavať sa pri zdraví tak, ako uzná za dobré. Máme to šťastie, že žijeme v krajine s pomerne prístupnou prírodou. A mnohí majú to nešťastie, že v budúcich dňoch ju nemôžu navštevovať. Cvičiť s telom i dychom možno aj doma v bytovke, ale nie je to to isté, ako prechádzka, či beh lesom. Vraví sa – kde nechodí slnko, tam chodí lekár. Aj daždivé, sneživé, či zamračené počasie môže blahodarne vplývať na naše duše a telá. Dýchanie lesného vzduchu, prechádzka, pobyt v dubine, smrečine, pri vode, alebo prechádzka pri potoku, v parku, pri poli, to všetko má blahodarný vplyv na naše srdce, cievy, mozog, svaly, pľúca, v prírode znášame aj duševné ťažkosti, i (súčasné) tlaky a obmedzenia omnoho lepšie.