Z Dožnikovej Vatry roku ´23
„Heeej! veď to je kiwi!“ Ozvalo sa zrazu spod domu. Ladiva natešene kričala po tom, ako som jej do úst vložila kiwi, ktoré rastie aj v našom podnebnom pásme. Malé, bez chĺpkov, nepozorovane si v tichu rastúce nad cestou. Začudovane a veľmi naradostene vraví, že nevedela, že kiwi rastie aj u nás. Bola veľmi prekvapená. Myslím, že po tomto si ho raz zasadí aj doma.
No musím trochu zmenšiť rozlíšenie a troška to pretočiť. Bolo práve obdobie dožiniek, priadok a jesennej rovnodennosti a konala sa práve dožinková VATRA roku ´23. Žienky boli pod domom preto, lebo sa rozhodli mi pomôcť s varením guláša, aby sme večer mali čo jesť na hodovných stoloch. Boli sme totiž so Šárkou na to samé dve a ja som celý deň pobehovala a každému, kto sa ma spýtal, ako sa mám, som veľmi ochotne vysvetlila, ako to nezvládam a ako nestíham. Myslím, že som trochu vyzerala ako vtipný šmolko hundroš. Žienky teda prišli. Krájali, varili, ochucovali, štebotali si ako lastovičky na elektrických kábloch a ja som sa mohla venovať robeniu nátierky a chystaniu iných vecí v dome. Šárka dolu už od piatku usilovne pripravovala a piekla kváskové chleby a balila ich do tkanín. Bola to večer nádhera sledovať ju, ako oblečená vo svojom obradnom odeve kráča s prútenou nošou plnou chlebov.
Kde sa vzalo… to celé
Ale ešte to trochu pretočím. Vrátime sa do leta. Niekedy v Júli sme sa po veľmi náročných mesiacoch rozhodli, že VATRA predsalen bude. Že to dáme. Povedali sme si, že bez ohľadu na okolnosti to bude naša slávnosť. Naše stretnutie, naša oslava dožiniek, začiatku jesene. Chvála úrody. Že to bude jednoducho naša jesenná radovánka. Jedného dňa v lete sa po niekoľkých rokoch zjavila na Medzi Ladiva a zažila malý návrat do starých čias pred rokmi – na Medzi. Už vtedy sme sa dohodli, že na VATRE zahrá aj s Tomášom a urobia oltár – obetište Zeme. A trošku vám prezradím, ako to dopadlo… Presne tak to aj bolo.
Zdobenie zemského obvetišťa
Počas VATRY sa uskutočnil nádherný obrad oltáru Zeme. Viedol ho Tomáš. Keď na Medzu dorazil, dosť znepokojene prišiel ku mne a spýtal sa, či tu na Medzi nie je žiadna prirodzená rovina. Vravela som, že „noooo to asi nie,“ ale že prečo sa pýta. Hľadal miesto na oltár Zeme. Ladiva ukazovala prstom na rôzne miesta a on – jemne zúfalo – na každé povedal, že nie. Tam to necíti. Niečo mi vnuklo nápad a povedala som mu o mieste, ktoré je obďaleč na druhej strane lúky pri brezovom hájiku. Zrazu toto miesto cítil až v kostiach. Vedel, že je to ono. Jemne naklonená rovina pri briezkach a vŕbach, kde pri oranžovom svetle zapadajúceho slnka vykopali do zeme kruhovú jamu. Do nej všetci spoločne ukladali pokrájané dary, úrodu zo záhrad, kvety, a plody. Vznikol nádherný obrazec, ako mandala/svarga. Pri tom chválili úrodu, preciťovali hlbokú vďaku za dary, ktoré Zem ponúka všetkým bytostiam a Ladiva a Žiarislav spievali a hrali na gitarách. Daždivý deň ako na zavolanie ponúkol nádherné oranžové nebo pri západe slnka. Priestor a čas ako stvorený na hlboké precítenie darov leta, slnečných aj mokrých dní. Hojnosti úrody a toho, že prichádza jeseň a Zem sa ukladá na oddych. Zrazu jamu, v ktorej žiarila nádherná svarga naraz zahrnuli hlinou a túto nádheru obetovali. Presne ako mnísi v Tibete, ktorí týždne vysýpajú obrazy z farebného piesku a nakoniec ho celý zničia a zametú. Pominuteľnosť je súčasťou života. Je veľmi potrebná.
A dažde nás obchádzali
VATRA dýchala príjemnou, teplou jeseňou, Perúnik poslal aj trochu dažďa. Povedal si, že aby to nebola len nejaká letná slávnosť, k jeseni sa to hodí. My sme to už pred tým tušili. Zreli sme predpovede a mierne nás sem-tam desili. Predpovedali sústavné dažde v sobotu a nedeľu – hlavné dni VATRY. Vraveli sme si so žartom, že veď sme objednávali počasie, tak čakáme.
Avšak skutočnosť bola trochu iná. Perún sa síce pohrával s počasím a aj predpoveďou, ale veľmi čarovne nám to zariadil. Keď sme na prístrešok naťahovali plachtu, dážď vtedy ustal, aby sme to mohli urobiť. Pripravili sme si totiž jeden velikánsky prístrešok s pevným podkladom, lebo sme vedeli, že ho možno bude treba. Boli sme teda veľmi dobre pripravení. Ako však VATRA mala začať, dážď ustal a tak sme mohli byť pod holým nebom. Pri hodovných stoloch na nás nepršalo. Až keď sme si ľahli do postelí, začalo pršať. Pršalo až do rána. A keď sme ráno vstávali na dojenie kôz, zrazu pršať prestalo. Po dojení sme si všetci sadli do prístrešku na raňajky. A keď sme sedeli v suchu, vtedy pršalo. Keď sa však ľudia začali poberať domov, pršať zasa prestalo. Dážď sa teda držal na uzde. Snažil sa nám vyhovieť, ako len mohol a my sme sa na tom tíško zabávali. Bol to od všehomíra krásny dar.
Obrady dožiniek a rovnodennosti
V sobotný večer nastala tma. Už skoršia ako v letných dňoch. Kruh bytostí bol zhromaždený okolo obradného miesta, kde sme všetci túžili uzrieť iskru. Obradník sa sklonil a žiadal iskru zo zdroja. Kresal ju ocieľkou a kremeňom. Keď ju chytil do tla, dúchal a dúchal do nej, aby sa z malej iskierky stal oheň. Horiace hniezdočko položil na chrastie a začal ho obkladať drievkami do tvaru striešky. Obkladal ju a obkladal. Pokračoval neobyčajne dlho. Až som sa v duchu čudovala, na čo tak veľa obkladá ten oheň? Stále pribúdali drievka. Malý blčiaci plamienok už bolo sotva vidno. Vtedy sa Žiarislav vzpriamil a prehovoril. Vravel, že rovnako ako tento oheň, sme teraz možno malí, skoro neviditeľní, ale sme tam. Je nás menej. Prebieha obdobie veľkej očisty, ale sme stále tu, aj keď nás možno slabo vidno. Tlieme a narastieme. Je to teraz takto v poriadku. Kruh sa bude budovať okolo silného jadra. Sledovali sme malý ohník vnútri veľkej pyramídky z driev a dívali sa naň ako sa prehrýza drevom. Cítili sme sa v ňom a vedeli sme, že to, že tam stojíme, je veľmi dôležité.
Obradník potom vzal do rúk kruhový koláč a schoval sa zaň. „A či ma vidíte spoza tohto koláča?“ „Vidíme! Vidíme,“ kričali sme. „Tak nech máme na budúci rok takú hojnosť a toľko úrody, a nech máme taký veľý koláč, aby ste ma spoza neho nevideli!“
Po obetovaní koláča sme otvorili hodovné stoly. Tešili sme sa z dobrého jedla, domáceho kváskového chleba a nátierok, koláčov, guláša bez mäsa. Mali sme radosť z každej spoločnej chvíle. Potom nám zahrali Žiarislav a hostia – bubeník Miro, Vlado s basgitarou, Eliška s píšťalami a Žiarislav, členovia skupiny Barbar Bards – Kosťo, Kosťo a Miro a tiež Ladiva a Tomáš Bužekoví (Tóny Brány). Vychutnávali sme si to plnými dúškami.
Aký význam teda majú výročné sviatky, ako sú rovnodennosti, slnovraty, dožinky a iné?
Jedného dňa mi to v lete došlo. Jedna z odpovedí je: Predsa aby nám to dokapčalo, čo sa vlastne deje!
Zistila som, že často si až počas výročných sviatkov uvedomujem, že: „aha, veď ono už začína jar!“ alebo: „jejda, veď už je oddnes leto!“ Väčšinou mám tieto uvedomenia na slávnostiach, ktoré ich naplno prinášajú. Dožinky sú akási rozlúčka s letom. S najväčšou dôležitosťou chválime úrodu. Vďačnosť za malé, aj väčšie veci je predsa tak zásadná. Pomáha nám viac si uvedomovať dobré veci, ktoré máme. Vynoriť hlavu z vody bežného života a uvedomiť si väčší obraz toho, že jestvujeme na krásnej modrej planéte, ktorá je široko-ďaleko jediná, kde vznikol život, ako sme práve my. Je to ako zázrak.
Presne to je úlohou výročných sviatkov: zaťukať nám na čelo a vnuknúť myšlienku, že máme zodvihnúť hlavu od bežných prác a stresov, pochváliť život, prežiť prítomný okamih. „Klop klop, už toľko nepracuj, ale si zaspievaj! Zatancuj! Uvedom si kde žiješ, s kým, a aký je to dar!“
Na to sú tu výročné sviatky. Ťukajú nám na čelo každé tri mesiace, aby sme nezabudli a nezaspali na vavrínoch. Poďakovať za to, čo bolo a pripraviť sa na to, čo bude.
Na dožinkovej VATRE na Medzi bolo čarokrásne. Silný kruh je a aj by mal byť nosnou silou každého zámeru. Aj rodného duchovna. Už predsa vieme, že sme nevymreli a stále sme tu. Už ožívame a vraciame sa z jaskýň. Tak poďme do kruhu.
Prajem všetkým nádhernú jeseň. Čoskoro sa vidíme, keď nám na čelá zaťuká zimný slnovrat.
Alebo ešte skôr, na Cestách Vedomeckých?
Cesta Vedomecká v Jelenci
alebo Cesta Vedomecká na Morave
Ak chcete podporiť našu redakciu a vzdelávanie, môžete poslať dar. TU sú podrobnosti.
článok: E. Divodara
fotky: Lucia Ladiva, Žiarislav a ďalší zúčastnení priatelia 🙂