CD Piesne o zvieratách a rozšírený spevník kniha Piesne a príbehy o zvieratách sú na svetle sveta.
V piatok 16.6. ´23 bolo vo Zvolene v Dome Železničiarov hudobné vystúpenie Žiarislava so zmiešanou hudobnou skupinou – z Bytostí a detí, vrátane speváčok z detského folklórneho súboru Zornička. Na tomto vystúpení uviedli aj CD a knihu o zvieratách. Odvtedy prešlo pár dní, ale ohlasy už stihli prísť ohlasy:
Monika: „Jéj, to je pekné, akurát som rozmýšľala, akú hudbu budem púšťať malému Bystríkovi. Teším sa, že si to budú púšťať aj s otcom, ktorý má rad Žiarislavové piesne.“
Táňa: „Tie piesne sú super. Páči sa mi to cd riadne. Konečne fajne detské pesničky, čo nie sú len ťapťap zdobneninky. Ale pesničky pre malých Ľudí. Teším sa veľmi z toho – krásny darček naozaj.“
Silvia: Naša maličká už pozná Jazveca a Rysa z jutubu a teším sa že sa naučí ďalších 10 piesní (pozn. red. – Jazvec a Rys boli zverejnené zatiaľ len bez detských hlasov ešte v predbežnej podobe) .
Nika Pirošíková: „Áno je bombové to CD, v aute to vkuse vypekáme od včera a doma hráme. Dá sa to zahrať aj na klavíri, aj na gitare, na všetkom asi, veľmi sa tešíme CHVÁLA ZA TO“
Ako sa Vám pracovalo s deťmi?
ŽS: S deťmi človek pracoval vlastne na 4 spôsoby a po 4 roky: Najprv som niektoré piesne v podobe voľne spievaných básní predložil svojim synom v domácom vzdelávaní. Teda už vznikli ako taká prirodzená vzdelávacia pomôcka a mladší syn svoje prvé vety písal práve z týchto piesní. Potom človek chodil učiť do prírodnej školy a tam vznikali ďalšie piesne, dotvárali sa slohy a nápevy. Niektoré piesne mali viac na mieste vytvorených nápevov a nakoniec bolo treba vybrať tie konečné. Ďalšia vec bola cvičenia na píšťaly, čo synovia skvele zvládli a nácviky na našich detských táboroch na Medzi. Dva ročníky sa končili vystúpením s deťmi a v predminulom roku aj človek nahral deti na tábore – hlasy, ktoré mali ísť do nahrávky. To ale nemalo dostatočnú presnosť. A posledná vlna práce bola práca so súborom Zornička zo Zvolena. Toto vyústilo do konečnej dohrávky detských hlasov, ktoré sú v podstate už na takmer profesionálnej úrovni – s dvoj a trojhlasmi. V minulom roku koncom leta sa skončila kraftfundingová zbierka , ktorá zabezpečila veľkú časť nákladov na nahrávanie. Plánovali sme to dokončiť na jeseň, ale dokončili sme to až na jar.
Stálo za to to omeškanie – to prerábanie spevov?
Určite áno. Človek chcel vydať nahrávku, za ktorú sa nielenže nemusí hanbiť, ale môže sa za ňu aj postaviť. Je to druhá platňa, z tých 16-tich, na ktorú boli peniaze a teda nahrávanie sa skončilo vtedy keď bolo naozaj hotové a úprava sa skončila tiež vtedy, keď bola hotová. Takže po Ožívajú je to druhá naozaj zvukovo vypracovaná nahrávka a to vďaka zbierke, na ktorú prispeli priaznivci tejto hudby. Chvála im za to. Zbierka priaznivcov a poslucháčov poslúžila hlavne na nahrávanie a vydanie platne i spevníka rozšíreného o príbehy so zvieratami a ich opisy. Na zápisy piesní prispel aj Fond na podporu umenia Ministerstva kultúry SR. Táto knižočka s nahrávkou by sa mohla stať pomocnou učebnicou pre vzdelávanie rôzneho druhu, keďže prepája hudbu s literatúrou, prírodopisom a výtvarným umením. Nie len na nahrávke, ale aj na knižke je aj vklad detí. Synovia, ktorí na nahrávke tiež spievajú a na koncertoch tie piesne aj hrali, ilustrovali väčšinu zvierat vypaľovaním do dreva a starší syn Rodan spolupracoval na odborných opisoch vrámci domáceho prírodopisu. Jeho podklady z rôznych zdrojov boli potom podrobené redakčnej úprave a odbornému pripomienkovaniu. Takže s deťmi v rôznych odboroch pracujem tak, že získavajú živé skúsenosti z užitých odborov. Napríklad dievčatá zo Zorničky mali svoju prvú skúsenosť so štúdiovým nahrávaním, ktorá navyše prekročila rámec nacvičeného folklórneho postupu, Niektoré z nich na mieste zaspievali tretí hlas, ktorý som im predspieval a v podstate bez nácviku sa chytili na štúdiovú prácu, akú niekedy nezvládajú ani ostrieľaní javiskoví hudobníci.
Piesne o zvieratách vysoko prekračujú akosť bežných piesní určených pre deti. Nepreceňuješ detské publikum? Tie piesne počúvajú už teraz aj mnohí dospelí.
Človek nemá pocit, že by preceňoval detské publikum, skôr to vidí tak, že iní deti podceňujú. Najstaršie dievča zo zboru má 15 rokov a pri tých piesňach jej žiaria oči. My sme už od trinástich počúvali dospelácku hudbu. Tak som sa snažil pre detské a rastúce bytosti spraviť takú hudbu, aby ju mohli počúvať hocikedy. Takú, že keď si pustím hudbu pre dospelých, aká je bežne podsúvaná v obchodných reťazcoch, tak aby tie naše piesne za tým nezaostávali. Zvukár Milan, ktorý má skutočne vycibrený sluch a vkus, tvrdí, že ak sa tieto pisne nedostanú k poslucháčom, ako sa to stalo s CD Ožívajú, že len dve z nich a to raz pustil rozhlas pred polnocou a dosť, že táto generácia bude ochudobnená o túto akosť, ak sa s tým nestretne.
Tie piesne si nahrával so svojou koncertnou skupinou?
Nie. Všetky nástroje som nahral sám a väčšinu z nich aj vyrobil. Je to prvé CD s bicou súpravou z dutých stromov, napríklad. Vo všetkých 12 piesňach sú fujarky ako sprievodný nástroj. .
Čo je tvoja špecialita.
A sú tam tiež husle, viola, kontrabas, píšťaly koncové i dierové, drumble, samozvučné nástroje, v podkladoch bola aj gitara, ktorá slúžila ako podklad pre sláky, aj keď bola nakoniec vymazaná. 10 druhov nástrojov to bolo, počtom okolo 30 nástrojov. Zvuk mal byť taký, aby bolo jasné, že je to Slovensko , od farieb nástrojov až po pestrosť hudobných stupníc s častým použitím lydiky.
Na uvedení si hral na fujaru rukami i jednou nohou.
To aby som dosiahol po prelive čistú lydickú stupnicu, ktorá je pre Slovensko rázovitá. To bolo v piseni kuna, ktorá je síce novou tvorbou, ale stavba piesní je podobná niektorým podpolianskym postupom. Kým mačka je podobná terchovským postupom. Jeleň je v podstate odzemková pieseň, čo ladí s jelením skokom opísaným v spoluvydanej knižke. Jazvec je zas durmolový čo je bežné v niektorých našich krajoch. Krtko má viachlasy podobné, aké by boli prirodzene zaspievané na slovenskej svadbe. Takže aj preto sa celej veci zľahka chytil detský folklórny súbor, ktorý si trochu nevedel rady s rysom a medveďom. Tieto piesne nepripomínajú ľudové spôsoby, stavbou sú také súčasnejšie. No ale v skutočnosti je tam poloľudový len Kohútik jarabý.
Prečo „polo“?
Lebo slová piesne sú novovytvorené podľa skutočnej príhody, ktorá je opísaná v beletrizovanom spevníku.
25 rokov si prednášal o tom, že pri práci s deťmi máme širšie možnosti, až to nakoniec sám uskutočnil.
Áno, s určitými rizikami. Napríklad niektorí folkloristi ma neznášajú, že si vymýšľam. Lenže ja netvrdím, že robím folklór, aj keď ho možnože robím viac, ako oni, pretože spievam o tom, čo skutočne zažívam a nie o tom, čo niekto zažil pred 200 rokmi. Môžem vymýšľať piesne, aj keď vzhľadom na svoje snové zápisky to radšej označujem ako „prijímanie“, než ako „vymýšľanie.“. Ale keby si naši predkovia nevymýšľali piesne, tak by sme vlastne vôbec nemali folklór. Takže keď nejaký teoretik zo školy prehlási , že dnes si už nemožno nič vymyslieť, tak je možno vzdialenejší folklóru ako ja, ktorý žijem prírodne, chovám kozy a ovce, občas si osedlám koníka a spievam o svojom skutočnom živote spôsobom, ako to robili predkovia, keď podobne tiež spievali o svojom skutočnom živote. Deti z môjho okruhu si toto veľmi vážia a v podstate nechcú počuť o kohútikovi, ktorého zabijú a zahrabú na záhrade pánom pod nohy, moje deti vnímajú veľmi čulo význam slov a nemajú radi ani modernú hudbu ani ten taký naučený folklór, ktorý sa neviaže so skutočným životom. Viem že je to zvláštny spôsob výučby, ktorý majú od narodenia, vôbec som ich neviedol k tomu aby odmietali modernu a folklór , naopak, oni brzdia mňa, keď tie veci pozoruje, a občas púšťam, už pre prehľad je to dobré. Ale majú ten prirodzený živý a tvorivý prístup. Starší má trinásť a v podstate sa zaúča do redaktorskej práce, mladší má 7 a na píšťalách si sám napočúva a spamäti hrá piesne, ktoré si vyberie a netreba ho ich už učiť. Takže ja to tak vnímam, že deti niekedy podceňujeme a že také to „ťuťuli muťuli“ a „čapi čapi čap“ robíme dlhšie, ako je potrebné, že deti od 7 rokov majú už myslenie podobnejšie dospelým s tým, že síce ešte nemajú to hodnotenie a vyhodnocovanie, ale vnímavosť od veku podstrižín už majú plnšie rozvinutú. A od obdobia „vetroohňa“ – od 12 – 13 rokov už majú aj to spoločenské hodnotenie a sú to v podstate hotoví ľudia, ktorí už potrebujú ukazovať skutočné možnosti dobrého vývoja so živou účasťou. Výchova okresávaním a neustálym usmerňovaním je podobná väzeniu. Výchova podporou schopností a predkladaním živých možností vytvára prostredie pre skutočný rozvoj. Tieto deti už sú dospievajúcimi bytosťami a teda už to nie sú len deti. Mali by sme ich brať aj ako súrodencov a podľa ich schopností ich podporovať v užitej tvorbe, aby mali okamžitý rozvoj v dobe, keď majú na to najlepšie prírodné vybavenie.
Aké prírodne vybavenie?
Dorastajúce telá s tvorivými šťavami života, ktoré im umožňujú rýchlo napredovať v tom, na čo majú nadanie. Dorastajúceho čulého ducha, ktorý vie klásť otázky a spracúvať odpovede cudzie, i vlastné. Ak boli vedené k prírodnému a spoločenskému súladu, k čomu majú poslúžiť aj tieto piesne a spevník, tak sú živou možnosťou dobrého prežitia na Zemi, ktoré my ako dospelé pokolenia v podstate nezvládame. Preto ako zodpovední musíme sa snažiť od počatia až po dospelosť deti zodpovedne vzdelávať. Chovať znamená v staroslovančine chrániť. Nie vykŕmiť ani nie len obmedzovať.
Pre aké vekové ohraničenie sú tieto piesne?
Zvukár, ktorý tieto piesne azda najviac počúvala skúmal, vraví, že od narodenia po starobu. Osobne som to cielil pre prvý stupeň základných škôl, vrátane predškolského veku, ale vymklo sa mi to z rúk v snahe urobiť tú hudbu plnohodnotnejšou a začal som si to púšťať i sám. Keď som bol minule v rozhlase a to tam pustili, tak obaja redaktori si tie piesne potom pospevovali. Jeden z nich má štvorročného syna a ten už zodral druhé moje cedečko „Ožívajú“, lebo si ho púšťa stále dokola. Takže teraz, pokiaľ viem, otcovia, ktorí boli na uvedení nahrávky vo Zvolene, tie piesne púšťajú dokola v aute a uvidíme, ako sa to chytí a či sa to chytí, či to „prerazí“, či to aj vo verejnoprávnom rozhlase niekedy niekto pustí. Keď tie piesne so zvukárom dokončievame , tak si vravíme, že azda hej. A potom prichádza ticho. Pravdu povediac, odkedy bývam v lese, nemám veľa možností tie veci poobehávať v redakciách a ani sa mi nechce. A keďže ich vydávam sám, nie je nijaké vlyvnejšie vydavateľstvo so svojimi spojeniami, nie je nijaké „pablik rilejšn“, ostane to zväčša na tom, že ak sa niekto ozve, tak mu to v rád doručím, rozdám redakciám, tiež pomôžem školám, i domaškoláckym spolkom a podobne, ale nemôžem robiť všetko, takže medzičlánok medzi tvorbou a užívateľmi, tá redakčná vrstva, to je taká medzera prázdnoty s pár výnimkami. A tak sa to šíri spravidla bez zjavnejších oznamov, zospodu, z kruhov tých, ktorí tie piesne majú radi a povedia to priateľom. A ešte ich o pár dní na Slnovrat pravdepodobne ponúkneme obvyklým prostredníkom v mestách z celého Slovenska.“Zvukár, ktorý tieto piesne azda najviac počúvala skúmal, vraví, že od narodenia po starobu. Osobne som to cielil pre prvý stupeň základných škôl, vrátane predškolského veku, ale vymklo sa mi to z rúk v snahe urobiť tú hudbu plnohodnotnejšou a začal som si to púšťať i sám. Keď som bol minule v rozhlase a to tam pustili, tak obaja redaktori si tie piesne potom pospevovali. Jeden z nich má štvorročného syna a ten už zodral druhé moje cedečko „Ožívajú“, lebo si ho púšťa stále dokola. Takže teraz, pokiaľ viem, otcovia, ktorí boli na uvedení nahrávky vo Zvolene, tie piesne púšťajú dokola v aute a uvidíme, ako sa to chytí a či sa to chytí, či to prerazí, či to aj vo verejnoprávnom rozhlase niekedy niekto pustí. Keď tie piesne so zvukárom dokončievame , tak si vravíme, že azda hej. A potom prichádza ticho. Pravdu povediac, odkedy bývam v lese, nemám veľa možností tie veci poobehávať v redakciách a ani sa mi nechce. A keďže ich vydávam sám, nie je nijaké vydavateľstvo so svojimi spojeniami, nie je nijaké „pablik rilejšn“, ostane to zväčša na tom, že ak sa niekto ozve, tak mu to v pohode doručím, rozdám redakciám, tiež pomôžem školám, i domaškoláckym spolkom a podobne, ale nemôžem robiť všetko, takže medzičlánok medzi tvorbou a užívateľmi, tá redakčná vrstva, to je taká medzera prázdnoty s pár výnimkami. A tak sa to šíri spravidla bez zjavnejších oznamov, zospodu, z kruhov tých, ktorí tie piesne majú radi a povedia to priateľom. A ešte ich o pár dní na Slnovrat pravdepodobne ponúkneme obvyklým prostredníkom v mestách z celého Slovenska.
Ale ponúknuť piesne napríklad v školách by možné bolo?
Po slnovrate máme letné tábory. To je otázka, kto by to spravil. Iba ak nejaký dobrovoľník. Ja na to čas nemám a v podstate nik iný tu už asi nebude, kto by to mohol urobiť. Urobil som s detskými speváčkami a spevákmi a s našou malou horskou redakciou tieto piesne a príbehy, sú vydané. Posielame ich predplatiteľom a tých, čo si ich objednali. Keď ich ľudia chcú môžu si ich zabezpečiť. Pre mňa to končí, človek to vyšťavilo pracovne, časovo i hospodársky. Budem nápomocný v podobe spolupráce, výučby, prípadne i školských či iných koncertov, ukážok a podobne. Môžem i zabezpečiť hudobné súpravy pre školy v zmysle koncovka, šesťdierová píšťala, hrkálka, detská fujarka, bubienok, hrkadlá, to , na čo hrajú synovia a aj to sa dá ukázať a sprostredkovať učiteľom hudby. Hlásenia sú také, že už teraz to niektorí hrajú aj na klavíri harmonike a gitare. Keďže sú aj notové záznamy s textami a tiež priemety do C-dur, tak sa to aj na spomenutých dobre ladených píšťalkách a fujarkách zvládnu deti aj bez nôt. Treba len dbať na to aby vyspievali pre Slovensko bežné poltóny, ktoré deti odkojené na umelej hudbe už strácajú schopnosť spievať. Tiež je tu možnosť učiť dvojhlasy, ktoré sú pre slovensku pôvodnú kultúru príznačné, kým v niektorých krajinách takmer nie sú. Takže isté je, že keď sa ohlásia ľudia zo škôl, tak budem mať sklony im vyhovieť a zabezpečiť čo treba. Predstavujem si, že v škole alebo v inej vzdelávacej jednotke, ktorá chce mať aspoň vzorku z pôvodného kultúrneho prejavu a podporovať aspoň nejaké prírodné vzdelávanie, by mohli byť nie len takéto pomocné učebnice a nahrávky, ale aj tie nástroje vo vhodnom ladení a zložení , na ktoré si deti radi zahrajú. Na to máme sieť výrobcov a dala by sa dohodnúť s nimi aj údržba. Mali by sme si rozvíjať svoju kultúru a ducha, aby sme prežili nie len ako cicavce, ale aj ako kultúrny národ.
Tu si môžete CD aj KNIHU objednať
Ak chcete podporiť našu redakciu a vzdelávanie, môžete poslať dar. TU sú podrobnosti.
