Vrchársky Robinson vo vlnách časopriestoru

Z vrchárskeho zápisníka, Žiarislav píše:

Po rokoch, azda po piatich, odišiel Vidimir. Zimy trávil na prácach v zahraničí, ale od jari do začiatku zimy zvykol byť tu. Človek sa zrazu cítil ako Robinson bez Piatka. Znovu stavia sám. Tentoraz prístrešok nad siahovicami dreva, je ich nachystaných zo osem priestorových metrov, škoda by  bolo nechať zmoknúť pred zimou, ktorá isto príde. Stavba je už dávno začatá a podobne, ako iné, slúži roky ako „kolostan“, kým sa jej dostane patričnej pozornosti.  Mnohí sa divia, že je tu toľko nedokončených stavieb. Človek vraví – ale veď slúžia. Zase sme mali v lete tábory. A účastníci využili veruže všetky priestory, aj tie nedokončené. Len dom má strechu riadnu. A stodola.  Ale inak stav vo vedomeckom stredisku je taký, ako stav v krajine. Naše duchovno, naša kultúra má len chatrnú strechu, bez stien,  všetky vetry nás bijú, nie sme chránení. Človek v tom vidí určitú súbežnosť. Súvislosti. Čo by sme tak vynechali, aby sa mohli stavby dokončiť? Vynechali by sme písanie a vydanie kníh, alebo by sme nenahrávali dosku, ktorú sme už začali nahrávať, alebo by sme vynechali detský, remeselný, vedomecký či ktorý tábor, alebo by sme nepripravovali výročné sviatky, nečinili učenie, alebo by sme nevydávali na sieťovej Rodnej ceste články, alebo čo by sme vynechali? Lebo aj keď pracuje i po nociach, žiadne zásoby voľných hodín nevidí. A ani prostriedky.

Čítajte viacej TU