Kategórie
Z vrchárskeho zápisníka

Jeden obyčajný vrchársky deň: sen, osy, záchranka a reťaze

Začalo sa to ako obyčajne –  zaznačením sna. Človeku sa snívali prvé kvapky dažďa. Po období sucha. Na sklonku jaseňa – septembra, čo je známy chladom, na konci ktorého príde teplé babie leto. Tohto roku bol celý jaseň teplý, ako leto a kto by ešte očakával babie leto, tak síce môže, ale bez záruky. Možno také menšie – októbrové  vetríkovské svetlenie. No ale my sme samosprávni hospodári, a tak myslíme aj na zimu. Teda aspoň niekto na to myslí. Keď človek pustovníčil, drevo zbieral aj v snehu. Dnes, keď už je tu aj Lada a malí vrchári, to robí inak. Človeku je jasné, že ak teraz skryje suché drevo, v zime bude horieť v horúcej peci. Keď ho nechá na jeseň zmoknúť – v zime bude dom chladný, vlhký a zadymený. A tak  sa chystá po snovom upozornení rýchle domaľovať posledný pás plechovej strechy na stodole, aby tá nezhrdzavela, veď je plná senka voňavého, a hneď na to sa vrhnúť na vývoz už vysušených, guľatých aj štiepaných siahovíc zo záhrady nad roklinou.

DAGANOV REBRÍK

Posledný pás strechy natrel po rannom dojení Dagan. Ozval sa pred dvoma týždňami, že – Martin z Trnivy. Koľkýchže pozná človek v tomto meste Martinov? Až keď ho zočil, zistil o koho ide. A aj to, že to je prezývka. Získal ju ako borec na futbale, predný stoper, začínal v Spartaku. Keď vyrážal zozadu do útoku  a žiadal o loptu, vykrikoval akési – da-ga-da-ga-da-ga-da-ga… Človeka ho spoznal, keď sa on zastavil na prednáške o pôvodnom  duchovne. Dagan rozprával o Kastanedovom Donchuanovi, o durmane a v podstate aj o tom, že síce nie durman, ale konopu požíva. On ale neostal pri konope – v tej dobe už bol na ihle. Keď sa o tom človek dozvedel, viac sa mu povenoval, aby mu pomohol dostať sa z tejto skazonosnej závislosti.

„Nám vládne král, má jméno Heroin“, znela človeku po prieskume hudby pieseň od skupiny Progres 2, ktorú na sieti skúmal spolu s ostatnými hudbami tej doby, ako to robí vzhľadom na hudobné zameranie tak raz za mesiac. Tejto piesne sa nemohol zbaviť a bolo mu jasné, že je to znamenie. Už len čakal, čo sa stane, kto príde.  Na tretí deň prišiel Dagan. A keď prišiel, človek mu vzhľadom na znamenie povedal, že tu môže chvíľu  pobudnúť. „Od heroinu som už 20 rokov čistý. Vtedy si mi veľmi pomohol. Stále ťa nosím v sebe. Ako si hovoril o minulosti a budúcnosti, všetko sa mi mnohokrát vybavovalo. Odvtedy som si nešľahol. A som aj abstinent. Som rád, že som ťa stretol“. Človek prijíma opätovné objatie. „Ale stále nie som celkom v poriadku“, hovorí. „Často sa nemôžem sústrediť. A mám ťažkosti s pečeňou. Chcel by som sa prečistiť, poliečiť…“ Človek mu ukazuje na chatku.

Na streche, ako ju Dagan brúsil drôtenou kefou a človek maľoval, sme toho prebrali nemálo. Dagan stál na rebríku na pár siah povedľa, zachytený na istiacom lane.  Pýtal sa na prijímanie správ pre dušu, putovanie živy v reťazcoch životov, pocitovú a vedomú zložku ducha. Zaujímali ho predovšetkým duchovné témy. To už v dobe pred tým, ako začal brať opiáty. Ale nenachádzal na nich odpoveď. Snáď len ten Kastaneda, ale to nemalo dobrý vývod. Bol jedným z tých, ktorými sa človek zaoberal v dobe, keď prechádzal zo širšieho  okruhu duchovien a kultúr prírodných národov späť na naše pôvodné vedomstvá. Prednášky v andrgrandovom Káčku… tam ich bolo viacero podobných chlapcov, ktorí pobehovali sem a tam , stále niečo zháňali a po dávke sa na chvíľu upokojili. Vtedy už bol na svete zväzok „Čaro prírody“ a spomína si, ako sa Dagan po prvý raz dostal z ihly pri zrkadlových rozjímaniach. „Ani som nemal pri tých rozjímaniach také strašné absťáky“, povedal vtedy“. Teraz Dagan rozpráva aj o ďalších. Tamten zomrel. Ten zas robí ítečkára a tamten podniká. Henten je funkcionár v samospráve. A ten zas v telke.  Ten si niečo odsedel, ale mal už rodinu a prácu, tak mu dali len toľko, čo bol zadržaný…

Teraz, keď zamaľoval posledný pás plechu z dreveného rebríka, človeku pripomína tento náter tri príhody: viazanie uzlov na istiacom lane, čo použil po prvýkrát v živote predvčerom podľa návodu horolezca Tomáša. Druhá vec – rozhovory s Daganom. A tretia vec – zabrechanie. Keď prišiel Martin Hľadač, ktorý chce kúpiť nejaký dom s pozemkom, zjavil sa pri stodole so svojou priateľkou práve vo chvíli , keď tam človek končil natieranie strechy. Už sa chystal zliezť, keď ho upútalo, ako sa tak obzerá, že kde kto je, ale nad seba pozrieť ho nenapadlo. A tak mu človek zaštekal zo strechy ako keby brechol pes. Prekvapene zdvihli hlavy hore a niekoľko minút sme sa potom smiali. Na ďalších aj dlhšie.

OSY PICHĽAVÉ, AUTO HÚKAVÉ

Okolo poludnia si človek povedal, vzhľadom na prisnité kvapky dažďa, že je najvyšší čas začať vyvážať z hriady nad roklinou drevo. Lebo keď zaprší, už to možné nebude. Najprv ale bolo treba vyčistiť prístrešok na drevo za stodolou. Guľato-hranolovité osiky  prichystané na police do syrovne i dosky  napílené pojazdnou pílou boli poukladané pekne, cez preklady. Ale v tretej tretine boli zvyšky palivového dreva z minulého roku, a tie bolo treba popratať. Martina človek upozornil na osy, ktoré boli pod starou guľatinou, a hamoval ho, lebo ten vyhlasoval, že sa ôs nebojí a že ich tam hneď aj  zruší. Človek vyhútal, že najprv treba spratať všetko okolo a až nakoniec vziať ten klát s osami, zapchať im dieru a odniesť ho do lesa. Dagan sa síce šarpal, že osi vyrieši hneď, ale keď si vypočul o navrhovanom postupe, uznal, že to má mať svoj poriadok. A tak sme šli na osy, až keď Lada s malými vrchármi pohrabali vyčistené miesto. Človek vzal vecheť trávy, zapchal ním dieru, ktorou vchádzali a vychádzali lietavky a kývol Daganovi, že teraz ich teda odnesieme  pár desiatok metrov do lesa, nech si tam pokojne žijú. Keď sme zdvihli ten klát s hniezdom, osy sa vyrojili kdesi zdola a človek zacítil v ruke prvé pichľavé znamenie jedovitého  odporu. „Bež!“, vraví Daganovi, prichystaný na to, že budeme bežať s klátom v ruke. Dagan  hneď pustil klát  a dal sa v nohy. Aj človek teda urýchlene odchádzal, lebo ako klát padol na zem – sám ho nemal ako udržať – osy boli nazlostené ako osy a nielenže bzučali, ale aj bodali a Dagana viac, akoby si všimli, že to on pustil ten klát na zem. Malí vrchári , ktorí to pozorovali z neďaleka, tiež vyrážali hlasité znamenia ústupu a bežali k domu. Najmenší plakal len trošku, dostal to, keď vyliezol na orech, ale osa nie je medveď, vie lietať aj na strom. Na dvore si Dagan strhával zo seba tričko a oháňal sa tam v trenírkach. To už bolo tak tridsať metrov od prístrešku s osami. Človeka uchvacovala sila hniezda. Bolo to mnoho stovák ôs, to nebolo obyčajné hniezdo. Ten klát bol na spodku prehnitý, takže z neho vypadlo drevené práchno aj s dvoma plástami ôs a niekoľko plástov bolo ešte vo vnútri. Človek ich pozoroval, ale tentoraz už cez sieťku, ktorú používa, keď sú nahnevané včely. V duchu si prihotovil plán, ako to rozsiahle dielo premiestniť do lesa, ktorý sa začínal roklinou – dvadsať krokov od prístrešku na drevo. Vrátil sa k domu – do dielne, kde mal duté kadlubíky na bubny a do jedného takého staršieho klátika narýchlo vysekal širší otvor, aby sa tie osie plásty tam ľahko zmestili, lebo nechcel ich diela zničiť. Len preto, že nedávajú na rozdiel od včiel med, a že si bránia svoju rodinu, sa hnevať na ne nemôže. Keď osi po chvíli nasadali na plásty, podarilo sa mu ich pekne nafotiť. Hneď tam bol aj sršeň, ten by teda nepremeškal príležitosť loviť z otvoreného diela, ale najviac sa človek potešil, že sa mu podarilo nasnímať osiu matku. Koženou rukavicou chytil diela a dal ich do klátika. To ale hneď cítil bodanie aj v druhej ruke. Povedal si, že ich nechá, nech sa znovu trochu usadia a uvedomia v novom klátiku a že ide pozrieť Dagana, lebo ten po pobodaní dosť sčervenel, pera mu spuchla a celý vyzeral ako človek, ktorému je nevoľno a má zmenený tep. Sedel na zemi , spľúval, na čele mal navretú žilu. Človek s ním hovoril a sledoval jeho stav, podal mu tabletu lieku proti alergii na bodnutie, ktorú mal v zabezpečovacej zásuvke, čo zvykne prezrieť pred letnými tábormi. Dagan dostal vodu, zhlboka dýchal, ale nezdalo sa, že by bol celkom za vodou. Chvíľami sa triasol a v jednej ruke mal kŕč. Keď mu človek povedal, že ho môže zaviesť na pohotovosť, túto možnosť považoval za dobrú. Iná možnosť by bola využiť prírodné liečiteľstvo, ale tu bola hrozba že odpadne alebo sa dostane do ešte hlbšieho stavu a že mu budeme čičíkať srdce a pečeň po celý večer a noc, lekárska pomoc bola rozhodne jednoduchším riešením. Lada Niva sa trmácala dolu horou a človek držal Dagana za rameno, aby si neobúchal hlavu o sklo, lebo oči mal zväčša zavreté a aj keď sa snažil z hlboka dýchať vyrovnávajúcim spôsobom, hlava sa mu trochu klátila. Záchranku sme museli usmerniť, lebo keby sme jej povedali popisné číslo domu, tak to by ju navigácia viedla cez utekáčsku dolinu a odtiaľ by sa k nám dostal  už iba vrtuľník a keď sme jej povedali autobusovú zástavku, tak ju to viedlo do stredu dediny, kde teda naša horská usadlosť rozhodne neleží. Keď záchranka prihučala, Dagan sedel na zemi , fučal a jeho tvárou pripomínal búrkové mračno a keď ho zbadali, už ho aj brali na nosítka. Na otázky o jeho zdravotnom stave človek len povedal, že má hepatitídu C a nedoliečenú pečeň z návykových látok spred 20 rokov. Na zdravotníkovi bolo vidno, že sa potešil koncu vety , ktorá skrývala údaj o dvoch desaťročiach abstinencie. Človek si uvedomil, že Daganove sebaovládanie vo veci tvrdých drog je jedna zo správ, ktorá ho v posledných dňoch plnohodnotne potešila. Tiež uvažoval, aké posolstvo skrýva táto príhoda. No – prinajmenšom – spraviť v pravý čas správne skutky – to môže byť naozaj dôležité. Keby Dagan nevyhlasoval, že sa ôs nebojí, tak by mu iste dal aspoň včelársky klobúk, aj keď sám si človek nebral nijakú ochranu, veď sú to len osi. Kam sa hrabú na takú včeliu rodinu, ktorá číta aj 40 000 duší. Tých pár stoviek ôs je nepomerne menšia rodinka. Nuž ale keď niekto chová včely, predsa len má nejakú odolnosť voči jedu lietavcov, aj keď osí jed je trochu iný. Lapiduchovia vrazili do Dagana zopár injekcií, na počítadle im kmitalo jeho srdce, pekne to majú v tej dodávke zariadené, pomyslel si človek. Dal im spojenie a zavíjajúca záchranka sa stratila v zákrute údolia Veporských hôr.

Z kláta vypadlo niekoľko takýchto diel ôs útočných. U nás žijú aj menej ostré osy.
Zdá sa že sa podarilo nafotiť matku osy útočnej. V strede obrázku. Vo chvíli, keď sa trochu ukľudnili a nasadali na diela s nevyliahnutými jedincami. Po fotení ich diela dal človek do kadlubíka a odniesol ho ku pňu, z ktorého tie hniezda vypadli, do lesa za roklinu. Štípance od osy útočnej pália, bolia a nakoniec svrbia. Niektorí ľudia môžu mať po poštípaní stavy nevoľnosti a iné zdravotné ťažkosti. Účinky osieho jedu možno znížiť potieraním cibuľou a mydlom. Pisateľ to nerobí, ale keď štípance začnú po čase svrbieť, niekedy potrie si v propolisovým výluhom.

NOČNÝ VÝVOZ

Keď sa človek vrátil na usadlosť, pozrel narušené osie diela a vyhliadol im miesto v lese. Kadlubík, do ktorého im dal dva vypadnuté plásty, im oprel o starý peň a vrátil sa pre drúk, v ktorom mali a vlastne aj majú ďalšie plásty. S metrovicou prebehol cez úval a chvatne ju položil k prvému klátu, lebo osi mu už ďobali aj do nohy. Vošli mu do pravej čižmy a v poslednej chvíli sa mal zreteľné pocit, že pravou nohou sa v behu cez úval odráža o poznanie rýchlejšie, ako ľavou. Ani si na to nedal cibuľu, len propolisový výluh, lebo bolesť sa dá zniesť v pohode ale to svrbenie je oveľa nepríjemnejšie.

No a keď už bol Dagan v nemocnici a osi v lese, tak už aj sa zmrákalo. Tie osi nás riadne zdržali, drevo stále v úvale, zajtra bude už isto pršať.  Človek s Novou zišiel po strmine do hriady nad roklinou a nabral prvú fúru dreva. Z nemocnice volali, že si môžeme prísť pre Dagana a keďže človek bol nabrúsený na vyvážanie dreva, lebo v zime chce mať spokojnú a zateplenú vrchársku posádku, tak navrhla Lada, že naštartuje a Dagana privezie. Bola dosť silná rosa. Niva naložená hrabovými siahovicami – na mieste, kde boli predtým zadné sedačky, na strmom kopci  kolesami zahrabal a neostalo nič iné, lebo pomaly cúvať späť. Voz sa povážlivo nachyľoval na strmom svahu , lebo na rose skĺzol nižšie, ako by mal a človek v sústredení preriekol mudru „Večné svetlo“ a pomaly sa spúšťal piaď po piadi, kým sa mu podarilo dostať na plošinku v strmej úbočí. V dielni našiel dve ruské , mocné reťaze na Nivu a tie dal na zadné kolesá. Slabé tesko-reťaze pripol na predné. No, „pripol“ znie tak ľahko, v skutočnosti ich viazal na šikmej stráni porastenej bodliakmi, kde sa kolesá zabárali do zúrodnenej pôdy. Nakoniec zahrial motor a vyšiel hore svahom aj s prvým nákladom hrabových siahovíc, ktorými bola niva plne naložená. Do rána sa šesťkrát otočil, ale to sa mu už driemalo a tak si o pol šiestej naťahal budíka na pol ôsmu. Budík dlho čvirikal, kým človek vstal, a hneď ráno , po chvíli spánku – vyviezol ďalšiu fúru, lebo aj keď 3 krát začínalo pršať, ani raz sa nerozpršalo a vcelku zázrakom nás to obišlo. Lenže nadpis tejto state sľubuje udalosti jedného dňa, čo sme zjednodušili na dobu od rána – do rána. A tak už pisateľ neprezradí, ako sa hneď na prvej rannej fúre na podvozku Nivy odtrhla stabilizačná tyč a ako sme voz s Daganom a malým vrchárom opravovali, ani ako psy zahnali vlka, čo nám pred dvoma týždňami strhol baránka, a ani ako sa nám prišiel ukázať ten desatorák, čo tu na jelenej lúčke už takmer mesiac ručí … Do tejto state o pokojnom zálesáckom živote vo vrchoch o rozsahu jedného dňa sa nevmestili ani lyrické vety o zvukoch zvierat , jagavých hviezdach, šepote vánku svetelných hrách oblohy, lebo – teraz , už po polnoci, človek bytostne zatúžil po oddychu pod vlnenou perinou v rohu svojej izby , ukrytej v dome z nepálenej hliny, na úpätí našej pokojnej hory. Možno vám o tom rozpoviem pri plápolaní ohňa počas tých bájnych dlhých zimných večerov.   

Snímky: ŽS, LM, obrázok: Malý vrchár

Ak sa Vám páčia naše články a chcete podporiť našu činnosť, môžete prispieť jednorázovým darom, alebo trvalým príkazom tuto:  CHCEM PODPORIŤ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *