Kategórie
Duchovno Koreňoslovie Spoločenské State Vedomectvo

MENO JE SLOVO DUŠE

MENO JE SLOVO DUŠE

Meno je slovo, ktoré označuje dušu, bytosť, človeka, alebo inú osobnosť.

Osobné meno nie je všeobecné. A teda – nie je predurčené.

Osobné meno teda musí byť objavené pre osobnú dušu.

Meno je zvyčajne prijaté na celý život. Meno ovplyvňuje celý život. A preto je prijatie mena mimoriadne dôležitý úkon.

Buď je prijaté nevedome, ako je dnes bežné , alebo je prijaté vedome, ako bolo bežné v časoch rodného duchovna.

Každé meno niečo znamená. V mene je načrtnutý príbeh duše.

Ako možno načrtnúť príbeh duše pred tým, ako sa udeje?

Vedomého duchovno sa vyčleňuje z nevedomého uvedomením.

Keďže sa počatím príbeh duše začína a narodením sa začína viditeľne, keďže cesta života vzniká, aj meno vzniká.

V neživom duchovne meno nevzniká. Je ako keby dané. Moc štátu zviazaná inváznym náboženstvom alebo aj nevedomým prístupom môže brániť, a to dnes len protizákonne, vzniku mena.

Meno je slovo a podľa zákona o slovenskom jazyku môže meno ako slovo vzniknúť. Všetky mená, ktoré sme kedy počuli či čítali, vznikli. Keby bol už vtedy vznik mena nepovolený, ľudia by mená nemali.

V čase takzvanej slobody mnohí, niektorí úradníci bránia iným v duchovnom úkone vzniku mena.

Právo na vedomé meno patrí ku znakom vedomého duchovna.

Vznik, udelenie a prijatie mena je duchovný úkon, pretože meno označuje jedinečnú dušu. jedinečnú bytosť. Preto aj meno môže byť jedinečné a môže a dokonca má byť zviazané s príbehom duše.

Mocenské náboženstvo sa snaží vybudiť dojem, že zásadné duchovné príbehy sa už stali a preto si vyhradzuje moc označovať nové narodené duše príbehmi šíriteľov svojej moci, ktoré sa stali dávno pred počatím duše. Týmto navodzuje svoju moc nad dušami.

Kalendár s „kresťanskými“ menami vydala mocenská cirkev počas rekatolizácie. Kedy sa človek narodil, také meno dostal. Odvtedy výraznejšie ustupovali mená v materskom jazyku. Stalo sa to silovým mocenským pôsobením.

Druhý dôvod bránenia vedomého prístupu k menu a duši je vyslovené nevedomstvo. Masa ľudí si neuvedomuje dôležitosť mena pre ducha bytosti a dáva mená podľa „módy“ – filmovej, populárnej hudby, inej.

Neuvedomelý, nepodmienený napodobňovací reflex, ktorý majú všetky cicavce, teda v zásade zvierací pud má byť dostatočným dôvodom pre vtisnutie mena, často nezrozumiteľného významu, spravidla v cudzom jazyku. To je príznak nevedomého prístupu.

Dieťa a vlastne aj dospelý človek má podľa zákona štátu právo na meno. Ak je z vedomého vedomého duchovna, má právo na vedomé meno.

Každé meno vzniká v nejakom jazyku. U Slovanov boli od pradávna bežné mená slovanské. To aj v období ľudskou mocou nastoleného knižného náboženstva. Prirodzené duchovno nieslo živé vedomie mena – živú kultúru mena. Knižné náboženstvo sa túto kultúru pokúšalo potlačiť, a to sa jej z veľkej časti podarilo.

Pôvodné slovanské mená prežili v menových prídomkoch, miestopisných názvoch, povestiach a dejinných zdrojoch, ako v letopisoch a pozemkových knihách. Odtiaľ ich brali a kultúru mena oživovali obrodenci 19. storočia.

Dnes je znovu hlad po prirodzenom, rodnom duchovne a po obnovení vedomia – kultúry mena.

Berieme si svoje mená, slobodu, ktorú nik nám nedá. Sloboda sa nedáva, sloboda sa precitá, sloboda sa berie. Duchovno sa nepýta, duchovno sa prijíma, oživuje, obrodzuje.

Vedomý život v obrodenom, živom duchu si vyžaduje vedomé mená vedomej cesty.

Dieťa dostávalo v časoch slobody pôvodného prírodného duchovna meno, čo bolo spojené s duchovnými vnormi – s úkonom videnia cesty.

Dieťa sa stáva dospelejším a preto bolo vo veku dospelosti možné prijatie dospelého vedomého mena – v súlade s cestou slobodnej bytosti. Otrokom mohli byť mená vnútené, slobodní mohli svoje mená prijať svojprávnym spôsobom.

V rodnom duchovne má ľudská bytosť právo na meno v rodnom jazyku. Meno je slovo. Vznik mena je možný podľa zákona o jazyku ako vznik slova. Slovo vzniká podľa súčasného zákona zložením, skrátením, odvodením, prechýlením. Meno je slovo, a teda aj podľa zákona môže vzniknúť. Osobné meno nemôže byť všeobecné, osobné meno musí byť pochopiteľne osobné.

Jestvujú stovky slovenských a slovanských mien, ktoré je možné bez ťažkostí udeliť pri narodení, alebo prijať v dospelom veku a to aj v dokladoch, na základe jednoduchého úkonu na matrike. Popri tom je možné prijať aj novovytvorené meno, ktoré má byť vytvorené vedome. Nesmie byť všeobecné a ani posmešné, a to aj podľa zákona. Má byť vytvorené s uvážlivým vedomím, vhľadom a citom.

S deťmi nemáme zaobchádzať ako s predmetom svojej nevedomej, či málo vedomej túžby. A preto ani nemáme takto im vtláčať mená. Deťom máme s citom a vhľadom na dušu udeľovať mená v súlade so živým Duchom. V rodnom duchovne v rodnom jazyku.

Syn dostáva po otcovi zákonite priezvisko. Rodné meno môže dostať na mieru. Ako aj dcéra.

Ak sme precitli, prebudili sa, obrodili sa na ceste, máme možnosť prijať meno zodpovedajúce tomuto stavu.

Meno prijímame v duši. Ale môžeme ho prijať aj úradne, pretože práve takto sa duša svojstojne prejavuje.

Meno je znakom duchovnej sily.

Prijatiu mena môžu brániť niektoré nevedomé úradné zvyklosti. Zákon je však na strane vedomia, ak ho vieme vedome použiť. Vedomý prístup má byť výrazne uvážlivejší, ako nevedomý, aby bola cesta dobrá.

Vedomú cestu si treba zaslúžiť cieľavedomým úsilím.

Vedomé meno nemá byť len v súlade s myšlienkami. Má byť v súlade s duchom. S duchom osobnosti i so živou kultúrou – so živým duchovnom.

Chvála za dary z čistého zdroja, chvála za vedomé mená.

Žiarislav, 1. 6. r.´24

MENÁ VEDOMÉ, DUCHOVNÉ, SLOVANSKÉ – sledujte 4. ohnivko reťazca RODNÁ CESTA VEDOMÁ.

Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=QwujlpekzsI&list=PL33nIco3pAlGZ_nwSWYYDnJ_STfrEmD5A

Spotify: https://open.spotify.com/show/60NKLjAwrqBSJ2oqGpai1n?si=2154b1302f3c4141

Substack: https://ziarislav.substack.com?utm_source=navbar&utm_medium=web

Podporte našu redakciu a vedomecké vzdelávanie venovaním 2% z daní, poslaním daru, či trvalým príkazom.  TU sú podrobnosti

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *